Krása všetko prekoná

Kto by povedal, že ten muž s copíkom, ktorý nápadne pripomína slovenského hitmakera osemdesiatych rokov, je Jon Fosse? A hoci sa z vydania hier tohto „nepravého“ Vaša P. nesmierne teším, musím priznať, že jeho Masterclass, ktorá prebiehala v druhý festivalový deň Novej drámy v preplnenom Štúdiu 12, patrila k tým slabším v histórii festivalu. Fosse zo svojho majstrovstva odhaľoval len po troškách. Viac hovoril o etapách svojej tvorby a o vlastných tvorivých míľnikoch, ako o podnetoch, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre iných. Na druhej strane však poslucháčom ponúkol priestor pre pochopenie jeho mnohovýznamového ticha. A to v kontexte Fosseho tvorby nie je zanedbateľný kľúč: „Ale keď som napísal svoju prvú hru, pochopil som, že ticho takpovediac môžem vpisovať rovno do textu, a to jednoduchým použitím slova odmlka. Tento výraz, často špecifikovaný ako krátka odmlka alebo dlhá odmlka, je nepochybne najdôležitejší v celej mojej dramatike.“

Predchádzajúcimi vetami si nechcem budovať oslí mostík. Podvolenie a Krása a hnus, predstavenia druhého festivalového dňa, napokon celkom rukolapne spájajú iné témy ako ticho a pauzy. Lesk a bieda našej civilizácie, míňajúca sa krása kresťanstva v najširšom možnom zmysle. Predsa sa však neviem ubrániť pocitu, že tieto dve výrazne odlišné inscenácie spája aj akási forma ticha.

Inscenácia na motívy románu Michela Houellebecqa Podvolenie, ktorú v Divadle Aréna uviedol režisér Marián Amsler, má rezervy plynúce z jej nesúrodého hereckého obsadenia. Žiaľ, treba povedať, že reprízy tento rozpor ešte zvýrazňujú. Energia hercov a herečiek rôznych temperamentov sa navzájom míňa a vonkoncom nerezonuje s atmosférou, ktorú sa režisér snažil vytvoriť. Pravdaže až na výnimky. Prekvapujúce obsadenie Juraja Mokrého do postavy znudeného, alibistického a nihilistického profesora literatúry bolo zdrojom škodoradostných poznámok dávno pred premiérou. Omyl. Mokrého François je civilný, váhavý, po javisku sa šuchce so zhrbeným chrbtom a neraz je jeho výkon až extrémne poddimenzovaný. Časté sú pauzy, nudné úkony každodenného života, príprava jedla v mikrovlnke, pomalé otváranie vína a čakanie na… na čo vlastne? Práve v týchto pauzách sa ukazuje to, čím je Houellebecqov román presýtený. Pocitom konca. Konca, za ktorý si môžeme sami.

Na druhej strane Dunaja sa však v ten istý večer dal zažiť aj diametrálne odlišný zážitok. Inscenácia Krása a hnus (Nezastupiteľnosť nepomenovateľného) Andreja Kalinku a voľného umeleckého zoskupenia Med a Prach vytvorila v dvorane Ministerstva kultúry liturgiu krásy.  Výrazne roztrieštený tvar ponúka voľný priestor pre interpretáciu aj nadinterpretáciu diela. Andrej Kalinka na seba vrství mnohé symboly našej kultúry. Proglas, Shakespearove Sonety, Alighieriho Božskú komédiu, ale aj nákupné igelitky, večnú honbu za niečím, faloš. Všetko toto presakuje cez hudobnosť diela, ktorá je rovnako mnohotvárna. Nebudeme ďaleko od pravdy, ak Krásu a hnus nazveme koncertom s divadelnými a výtvarnými prvkami. Formálne vymedzenie tohto diela však nie je úplne podstatné. Oveľa dôležitejší je pocit, ktorý najvýraznejšie zaznieva vo chvíľach ticha. Krása je stále tu. Krása je všade a porazí všetok hnus.