Juraj BakoPosledné dva ročníky žilinského festivalu Kiosk boli poznačené zvláštnymi okolnosťami. Minulý rok Stanica Žilina-Záriečie prišla po požiari o svoj unikátny priestor S2, na čo dramaturgia festivalu reagovala aj jeho lajtmotívom: Vyhorenie. V aktuálnom roku bola zas prítomná neistota, či a v akej forme sa pre pandémiu vírusu COVID-19 bude podujatie konať. Vďaka tejto neistote dostal Kiosk 2020 podtitul „festival instantného divadla a tanca“ a témou sa stali patológie. Niektoré performancie trvali len niekoľko minút, iné boli zase veľmi prchavé, uskutočnili sa niekde na ulici v konkrétny čas a už sa viac neopakovali. Viaceré časti programu sa zasa dostali k divákom a diváčkam len vtedy, keď sa presúvali po meste.
Veľmi oceňujem, že na trinástom ročníku Kiosku bolo prítomných aj množstvo vizuálnych projektov. Nešlo o novinku v programe, aj predtým sa na festivale konali rôzne výstavy a prezentácie interaktívnych diel. No práve tento rok sa vizuálny program dostal na roveň toho performatívneho, divadelného a tanečného. Rovnako oceňujem aj žánrovú rôznorodosť týchto vizuálnych projektov, ktorá sa pohybovala od výstavy cez happening, zvukové, svetelné a site-specific inštalácie alebo interaktívnu AR inštaláciu, až po performatívne prechádzky.
Organizátori a organizátorky Kiosku sa nevydali v dramaturgii cestou ťaživej atmosféry, ktorú by lajtmotív „patológie“ mohol v sebe niesť. Naopak, prostredníctvom programu ponúkli pohľad na zvolenú tému z viacerých uhlov. Všetci diváci a diváčky navyše obdržali pri registrácii kartičku s trinástimi originálnymi tipmi, ako bojovať proti patologickým stavom.
„Keď budeš mať pocit, že nič nestíhaš, zotrvaj v bezčasí.“
Interaktívna inštalácia 1+1+1+1=1 sa venovala téme času a tela v priestore. Trio vizuálnych umelkýň – Simona Gottierová, Martina Mäsiarová a Dana Tomečková, vytvorilo krehký happening v jednom z rodinných domov v Žiline. Návštevník dostal kľúče od tohto domu a potom v ňom mohol slobodne stráviť presne štyridsať minút. V interiéri aj v záhrade boli rozmiestnené rôzne objekty, pri ktorých mal človek pocit, že ich tam len nedávno niekto zanechal – na sporáku sa varila slepačia polievka, v kúpeľni čakal teplý voňavý kúpeľ s čerstvou penou, na parapete boli symetricky poukladané peľové zrnká, v záhrade rozvešaná vlhká bielizeň… Na diele bola veľmi príťažlivá práve jeho prchavosť. Iba ja sa nachádzam v priestore v konkrétny čas, neviem, či veci, ktoré vidím, zotrvajú nezmenené do ďalšieho dňa. Nemám istotu, že som všetky skryté artefakty objavil, neexistuje žiaden návod, ako sa v dome správať. Je to miesto, na ktorom som sa zrazu ocitol, a kde nie som do ničoho nútený. Rôzne predmety a vône navyše vyvolávali množstvo spomienok a človek mal možnosť zahĺbiť sa na chvíľu do seba. Do toho všetkého sa miešal ešte pocit prítomnosti neznámej osoby, ktorá akoby pred krátkou chvíľou dom v rýchlosti opustila a zanechala všetky veci len tak. No zároveň priestor pôsobil, aj akoby by bol opustený už dlhší čas. Táto ambivalencia obohacovala zážitok až o meditatívny rozmer. Okrem zmyslovej skúsenosti sa však v dome nachádzali aj rôzne papieriky s odkazmi. Niektoré boli na viditeľných miestach, iné boli viac skryté. V odkazoch bola písomne zachytená poetická reflexia na tému priestoru. Osobne mi prišlo slovo v tomto viaczmyslovom zážitku ako niečo, čo som nepotreboval, ale čomu som sa zároveň mohol pokojne aj vyhnúť.
V zvukovej performancii Urlicht/Prasvetlo, ktorú vytvorili umelci Peter Mazalán a András Cséfalvay som sa textu už vyhnúť nedokázal. Divák bol v slabo osvetlenej koncertnej sále pozvaný sadnúť si na javisko ku klavíru, za ktorým sedel hudobník. Neznámy hlas oznamoval, nech si urobí pohodlie a nech vníma zvuk klavíra celým svojím telom. Na koncertnom krídle bolo vidieť malú projekciu akejsi vesmírnej hmloviny. Úvodný hlas, ktorý diváka sprevádzal takmer celým zážitkom, pokračoval rozpravou o zrodení svetla a otváral tému konečnosti života. Prerušovala ho iba hra na klavír a operný spev, ktoré interpretovali Mahlerovu Symfóniu č. 2 – Vzkriesenie. Cítiť vibrácie klavíra a byť v intímnej blízkosti spevu pôsobilo až transcendentálne. Vizualizácia vesmírnych telies vytvárala množstvo obrazov v hlave a to všetko to ponúkalo priestor na vnorenie sa do seba samého. Hovorené slovo pôsobilo v tomto prípade mierne obmedzujúco, pretože ponúkalo len úzky okruh interpretácií. Oveľa silnejšia bola fyzická skúsenosť priameho prepojenia s hrou klavíra a s blízkosťou spevu, ktoré dopĺňala podmanivá abstraktná vizualizácia.
Bolo zaujímavé sledovať, ako obe performancie spája veľmi silný vnemový zážitok. Tvorcovia a tvorkyne dali príležitosť návštevníkom a návštevníčkam ponoriť sa do vlastného vnútra a reflektovať, uvažovať, alebo len tak byť. Obe performancie boli štruktúrované pôvodne pre jedného diváka, no vďaka veľkému záujmu bolo nakoniec možné zobrať si so sebou ešte jednu osobu. Toto rozhodnutie im však neubralo na sile.
„Načúvaj svetu a hmyzu.“
Site-specific zvuková inštalácia Lúčne systémy od Jonáša Grusku sa nachádzala v podchode pri Stanici. Vďaka tomu sa zvuky človeku, ktorý prechádzal podchodom, dostali akoby náhodou. Zaujímavá tu bola subtílna hranica medzi tým, čo pochádza z prírody a čo je digitálne generovaný zvuk. Nejednoznačnosť, či počujem lúčnych koníkov alebo nejaký prístroj, otvárala otázky vzťahu prírody a technológií.
Interaktívna AR inštalácia Borisa Vitázka Lush Fields, Ready for Harvest reflektovala vzťah veľkých korporácii, ktoré častokrát potajomky zbierajú citlivé osobné dáta bežného používateľa technológií. Digitálne generovaný hlas inštruoval návštevníka inštalácie, čo má robiť a ako sa má hýbať v priestore. V momente, keď získal všetky dáta, ktoré systém potreboval, ozvalo sa: „You are not longer welcome!“ (Už nie ste viac vítaný.) Spojenie medzi návštevníkom a hlasom bolo veľmi sugestívne, keďže kľúčovým prvkom inštalácie bola interaktivita. Vďaka nej som ako návštevník robil všetko to, o čo ma hlas žiadal. Až spätne, keď už som bol vonku, som začal rozmýšľať nad týmito pohybmi. Práve takýto spontánny prístup používateľov je spojený so zneužívaním mnohých technologických služieb.
V galérii Kocka leze dírou bolo možné počas festivalu vidieť výstavu troch projektov – ReFlek (Alexandra Sihelská), Robopuppe mit einer selbst lubrizierenden Vulva (Barbora Kurtinová) a Metrom do Žiliny (Tereza Hauspeklová, Markéta Skalková a Evelina Ženíšková). Výstava, ktorú kurátorovala Karolína Hruboňová, sa nachádzala v rozpadajúcej sa budove pohostinstva „Nosáč“ a celá mala akúsi postrituálnu atmosféru. Akoby sa niečo v priestore odohralo a návštevníci mali teraz možnosť postupne objavovať a skúmať interiér budovy ako aj akési feministické artefakty, ktoré autorky v priestore zanechali.
Svetelná inštalácia od autorov Intsa Plavnieksa a Róberta Farkaša s názvom S2 bola umiestnená pod rondelom, kde v minulosti stál unikátny priestor S2. Išlo o svetelnú hommage pripomínajúcu pôdorys už neexistujúceho priestoru, no zároveň aj ležatú osmičku. Teda symbol jedinečnej večnosti. Juraj Gábor zasa na festivale prezentoval koncepciu svojho projektu, ktorý vznikne v spolupráci s Novou synagógou. Completing the Sphere má za cieľ zmeniť atmosféru a spôsob využitia budovy Novej synagógy. Má ísť o koncept architektúry v architektúre, ktorá sa má stať aj akousi platformou pre umelcov a umelkyne, aby v nej vytvorili alebo realizovali svoje diela.
Trinásty ročník festivalu Kiosk sa neniesol v duchu nešťastnej trinástky. Práve naopak, bolo cítiť, že organizátori a organizátorky nabrali po minulom bilančnom roku druhý dych a vydali sa správnym smerom. Tento festival nejde vo svojich vyšliapaných koľajach, ale má vždy ambíciu hodnotiť, čo fungovalo a čo nie. Vďaka tomu je ako živý organizmus. Otváranie sa novým projektom, výzvam v podobe open call a multižánrovým spoluprácam môže byť spôsob, ako sa organizmus festivalu udrží zdravý a bez patológií ešte veľmi dlho.
