Je možné v súčasnom svete nájsť samých seba?

Tvorivý tím divadelného telesa PRAKTIKÁBEL zdramatizoval román súčasného francúzskeho autora Édouarda Louisa Changer: Méthode (uvedený pod voľným prekladom Stať sa iným). Autor sa v knihe prinavracia do rôznych rozhodujúcich momentov vlastného dospievania hľadajúc svoju podstatu –  svoje ja. V Louisovom príbehu výrazne rezonujú dva sociálne protipóly: detstvo v robotníckej rodine, kde má otec zastaralé názory na podobu a správanie muža, a dospievanie vo veľkomeste definované stretnutím s mentorom Didierom Eribonom a rodinou kamarátky Eleny. Dve posledne spomínané postavy vníma autor ako reprezentantov dostatku a vzdelanosti (aj keď v protipóle života v meste ostáva trpká chuť Édouardovej prostitúcie). Jeho cesta k sebapoznaniu zároveň vedie skrz prijatie systémových chýb, zasahujúcich do životov mnohých generácií, nielen Louisovej rodiny. Dlhodobá neschopnosť štátu podporovať marginalizované skupiny či už ekonomicky alebo sociálne výrazne ovplyvňuje zázemie a najbližšie okolie, v ktorom autor dospieva. V úteku pred týmito vplyvmi mu nepomáha ani rozlúčka so starou identitou. Je zreteľné, že nemožnosť vymaniť sa zo začarovaného kruhu tak nie je dôsledkom neschopnosti jednotlivca, ale skôr vplyvom nereformovanej spoločnosti.

Vernú*ého čitateľku*a Édouarda Louisa neprekvapí dejová línia inscenácie, dramaturgicky vyselektovaná na zásadné situácie z dedinskej kôlne, kde Louis prežíval fyzickú a psychickú šikanu, autorove zrážky s tvrdou náturou otca, výjavy (pre Louisa až kultovej) knižnice mestského bytu a stretnutie so sociológom Didierom v školskej aule. Knižná predloha ponúka viaceré zaujímavé zákutia a protiklady. Tvorivý tím sa však do hlbších rozborov Louisovej psychiky nepúšťa. Svojím tempom je monodráma rýchla jazda románom, v ktorej na psychologické rozbory neostáva čas. Zastavíme sa prakticky až v závere, v najsilnejšom bode inscenácie, keď herec Peter Pavlík opúšťa javisko praktikáblu a sveta bábok, ktoré mu dávajú istú dávku odstupu od postavy Édouarda. Vychádza zo svojej komfortnej zóny, čo dokazujú aj slzy herca reagujúce na sled osobných fotografií z detstva premietaných na plátno. A ja chcem vedieť viac! A potrebujem ďalších minimálne tridsať minút na dohovorenie príbehu. Ale to už Pavlík odchádza zo sály.

Peter Pavlík je energetická bomba uväznená v pomerne komornom priestore vymedzenom dvadsiatimi stoličkami a scénografiou. Scénografia je založená na jednoduchých kartónových prvkoch, ktoré nás vedú z vidieckeho prostredia, kde spisovateľ vyrastal, cez knižnicu rodičov kamarátky Eleny až po prednáškovú miestnosť univerzity v meste. Časť inscenačného tímu vzišla z prostredia bábkarskej tvorby, čomu zodpovedá aj využívanie princípov bábkového divadla. Skrz jednoduché bábky nám sústredený Pavlík neosobne sprostredkováva Louisov príbeh, bábky opúšťa v momente skokov do priamych výpovedí autorových spomienok smerujúcich k publiku. Kombinácia vymedzeného hracieho priestoru, princípov bábkového divadla spoločne so striedaním epického a psychologického herectva však vytvárajú neuchopiteľný koncept. Pavlík pritom zvláda herecky utiahnuť monodrámu od jej začiatku až po koniec,  hoci scénografia mu miestami tvorí prekážku v jeho hereckom rozptyle.

V úvode Pavlík prichádza vo veľkom štýle – vynorí sa z dymového oparu hĺbky javiska v chlpatom kožuchu priam ako Madonna. V sprievode hudby zaznievajú hanlivé výrazy, ktoré žiaľ pozná každý prítomný, často aj z vlastnej skúsenosti: „prihriaty, teploš, buzerant, riťopich, bukvica, buzík, buzna, termoš, homoš, riťomrd, homokláda, pupuš, prihorený, homosexuál, gay.“ Do rytmu sprievodnej piesne roztlieskava publikum. Jeho veľkolepé entrée je dôkazom, že nás nečaká hodina neutíchajúceho súcitu z postupného odhaľovania tráum Édouarda Louisa, ktorá sa opakuje pri inscenovaní Louisových textov (Jakub Čermák – Kdo zabil mého otce, Barbora Chovancová – História istého násilia alebo Dějiny násilí v réžii Tomáša Loužného). Do inscenácie vťahuje Pavlík množstvo trefných gagov a mimických vsuviek jemu vlastných. Na miske váh medzi bolesťou a radosťou, či už ide o Pavlíkovu interpretáciu Louisa, alebo o samotné spomienky herca, je inscenácia vyladeným dielom.

Z mnohých silných momentov inscenácie vyzdvihnem jeden, ktorý zarezonoval až v dramatizácii – Louisov vzťah s priateľkou a dôverníčkou Elenou v momente uvedomenia si rozchodu ich doposiaľ konzistentných názorov: „Presviedčal som Elenu, aby sa zmenila, tak ako ja, aby so mnou zdieľala moje nové sny a záujmy.“ Túžba začleniť sa, byť rešpektovaný okolím, spoločnosťou je taká veľká (a prirodzene ľudská), až hraničí s mocenským vzťahom. Pavlík dokáže diváka v tejto vypätej situácii „podusiť“. Naopak, len ťažko prijať nadinterpretáciu priateľstva Édouarda Louisa s Didierom Eribonom do sexuálnej roviny bez ďalšieho dodatku, čo výrazne mení percepciu vzťahu autorov.

V interview pre Guardian kritizuje autor naladenie súčasnej spoločnosti:„Mnohokrát som to povedal na verejnosti, že sa musíme vzoprieť spoločnosti a vziať si späť to, čo nám ako gayom, ženám a všetkým marginalizovaným skupinám vzali.” Napriek tomu, že Louis o sebe hovorí, že píše politické texty, priame odkazy sú v novele aj v samotnej inscenácii potlačené na úkor retrospektívnych obrazov nesúcich plejádu podprahových odkazov na sociálne trhliny deformujúce možnosť byť iným. Dramatizácia sa po vzore predlohy prinavracia aj do obdobia šťastných spomienok na otcove ústupky voči deťom, matkine špagety s kečupom a nekonečné polihovanie s Elenou v tráve. Naša myseľ generuje príjemné spomienky najmä v momentoch beznádeje, straty zázemia či blízkej osoby. Paradoxom je, že autorovi sa dané spomienky vynoria práve v momente dosiahnutia životnej méty – štúdia na prestížnej univerzite. Proces Louisovho/Pavlíkovho hľadania sa tak stále nie je ukončený.

Tvorcovia nám v bulletine kladú otázku: Môže sa človek neustále meniť bez toho, aby stratil sám seba? Louisove knihy nám však ponúkajú závažnejšiu otázku, ktorú akcentuje aj samotná inscenácia: Sme schopní/é nájsť v súčasnom svete samých seba?

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová, Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová