Alexandra RychtarčíkováDivadlo Ticho a spol. vzniklo v roku 2010 z iniciatívy tvorivého tria Viki Janoušková, Miloš Janoušek a Robo Horňák. Ty si s nimi spolupracoval takmer od začiatku. Kam sa podľa teba vyvinulo Ticho a spol. za posledné roky?
Divadlo Ticho a spol. funguje takmer rovnako ako na svojom začiatku. Jediné, čo sa trochu zmenilo, je dramaturgia. Viki s Milošom a Robom riešili témy, ktoré boli bližšie ich generácii. Ich generačný pocit sa odrážal aj v názve divadla. V rámci divadelnej praxe zažili obmedzenia – človek musel byť ticho a isté veci pretrpieť. Keď odišli Viki s Milošom a divadlo prenechali mne a Robovi, na pozíciu dramaturgičky nastúpila Mirka Košická a postupne s nami začal spolupracovať aj režisér Michal Jasaň. Prišla teda iná generácia, ktorá už žije v absolútnej slobode, čo ovplyvňuje aj výber tém. Stále sa však snažíme reflektovať súčasné spoločenské dianie. Spomedzi takýchto inscenácií napríklad Jašek a Všetky úžasné veci hovoria o téme duševného zdravia, ktorej sa bude venovať aj ďalší pripravovaný titul. Tiny beautiful things v Robovej réžii bude zbierkou reálnych príbehov z jednej internetovej poradne. Nič sa nestalo a ďalšia pripravovaná premiéra Odpoveď na všetko, obe v réžii Michala Jasaňa, otvárajú zasa problém sociálnych sietí, pričom Odpoveď na všetko reaguje aj na #metoo a bude sa zameriavať na potrebu overovania faktov na internete.
Od roku 2017 si umeleckým šéfom. Čo priniesla táto zmena tebe aj divadlu?
Ako človek, ktorý sa päť rokov venoval kresleniu a výtvarnému umeniu, som sa zrazu stal umeleckým šéfom a musel som sa začať zaoberať aj ekonomickou stránkou, s čím súvisí napríklad aj písanie grantov. Priznám sa, že nad scénou a kostýmami sa uvažuje úplne inak, keď má zrazu človek na starosti aj rozpočet a musí vziať do úvahy skladovanie, pranie, žehlenie kostýmov a podobne. Zároveň to bolo v čase, keď sa Fond na podporu umenia ešte len rozbiehal. A my sme tiež hľadali cestu, kam bude Ticho a spol. smerovať.
Popri vlastných produkciách poskytuje Ticho a spol. svoj priestor aj mnohým hosťujúcim umelcom a súborom z nezávislej scény.
Divadlo Ticho a spol. pracuje už od svojho vzniku s viacerými tvorcami, nie je to iba scéna jedného divadelného súboru. Pokiaľ nás oslovili tvorcovia, ktorých projekt zapadal do našej dramaturgickej línie, poskytli sme im priestor a čo najlepšie podmienky. Pri študentských inscenáciách – kedysi sme to volali work-in-progress – sme dávali priestor mladým začínajúcim umelcom. Treba si totiž uvedomiť, že zohnať v Bratislave priestor na tvorbu za výhodných podmienok je veľmi náročné. V rokoch 2016 – 2021 sme fungovali v rámci podpory FPU ako veľké kultúrne centrum, vďaka čomu sme mali dostatok finančných prostriedkov na ich podporu. Projektov sa v Tichu vystriedalo skutočne veľa. Svoju tvorbu u nás prezentovali Prešporské divadlo, Divadlo Veteš, Divadlo Fí, Divadlo Šerosvit, divadelné telesá Praktikábel, Prvý plán či U Zajaca Straße. Pravidelne u nás hráva súbor Odivo a svojho času bolo Ticho a spol. aj domovskou scénou zoskupenia Med a prach. Okrem toho spolupracujeme aj so združením Stopy snov, ktoré vzniklo spolu s Tichom. Je to súbor, v ktorom hrávajú ľudia s fyzickým alebo mentálnym znevýhodnením. Náš komornejší priestor je vhodný aj pre niektoré tanečné produkcie. Spolupracovali sme napríklad s Yurim Korcom alebo Janou Terekovou, či so zoskupením mimoOs. Pred pár rokmi sme mali v Tichu aj cyklus inscenácií hosťujúcich nezávislých tvorcov z celého Slovenska – pozvali sme Divadlo Kontra, Nové divadlo, Divadlo Na Peróne. Priestor ponúkame stále, len ho už, bohužiaľ, nevieme pokryť finančne. V rámci grantových schém sme totiž od roku 2022 prešli pod nezriaďované divadlá.
Pre väčšinu „ticháckych“ inscenácií, ale aj pre niektoré tituly nezávislých súborov, ktoré u vás premiérovali, si vytvoril scénické návrhy. Dalo by sa povedať, že kreuješ vizuálnu identitu divadla Ticho a spol.?
Vizuálny charakter Ticha a spol. vytvoril pôvodne Jakub Janoušek, syn Viki a Miloša. Logo obsahuje tri výrazné bodky, s ktorými sa v rámci propagácie snažím dodnes pracovať aj ja. Zároveň však hľadám nové prostriedky, ktoré by boli zaujímavé aj pre mladú generáciu.
Pri scénografii záleží výber prostriedkov na danom titule, ale vo všeobecnosti sa snažíme o pestrosť a farebnosť. Mojou prvou inscenáciou bolo Déjà vu v roku 2012, keď som bol ešte na škole. Išlo o grotesknú feériu, v ktorej sme si mohli dovoliť aj niečo „mierne šialené“. Nakoniec sme sa rozhodli zobraziť starú kotolňu či podzemný bunker. Oproti našim začiatkom vnímam v scénografii zmenu smerom k väčšiemu náznaku a minimalizmu. To necháva zároveň aj väčší priestor pre divácku imagináciu. Minimalizmus však vychádza aj z pragmatického hľadiska – aby sme to vedeli zvládnuť prevádzkovo a s ohľadom na rozmery javiska.
V rámci formy pracujeme aj s novými výrazovými prostriedkami, ako napríklad v inscenácii Amadeus ´22, ktorej koncept priniesol režisér Robo Horňák. Chceli sme otvoriť tému nového, mladého a extravagantného v kontraste k staršiemu a klasickému, na čom bol založený aj vzťah medzi Amadeom a Salierim, ktorý je pre mňa typickým prirovnaním aj pre vzťahy medzi jednotlivými divadelnými generáciami – každá chce priniesť niečo iné. V tejto inscenácii sme pracovali s formou online streamu, čo pramenilo z covidového trápenia pred dvomi rokmi. Online svet je zároveň príťažlivý pre mladšiu generáciu.
V komornom priestore divadla Ticho a spol. nemožno diváka nevnímať. Do akej miery počítate vo svojich inscenáciách s jeho interakciou?
V inscenáciách, ktoré to vyžadujú, pracujeme s divákom cielene. Napríklad text Všetky úžasné veci predpisuje priamu interakciu s divákom – ten má hrať postavy zo života hlavného hrdinu, čo na Slovensku nie je bežné. Tým, že je náš priestor taký malý a divák nevníma štvrtú stenu ako pri klasickom „kukátkovom“ divadle, sám je komunikatívnejší. Pracujeme s tým aj v Amadeovi ´22, keď v jednej časti herci Martin Klinčúch a Jerguš Horváth oslovia diváka, aby sa zapojil do deja, alebo v inscenácii Nič sa nestalo, v ktorej hovorí Lýdia Ondrušová príbeh svojej postavy priamo konkrétnym divákom. Naši diváci chápu princíp, že ich nechceme zhodiť a ani na nich ukazovať prstom, ale že ich berieme ako partnerov.
Pre sezónu 2022/2023 ste vyhlásili tvorivý open call na tému kríza. Z čoho vzišla táto ambícia a aké projekty ste vybrali na realizáciu?
Sami vieme, aké náročné bolo presadiť sa po škole a nájsť si priestor pre tvorbu. Životnými krízami si prechádzame všetci a zároveň je to téma, ktorá v posledných rokoch v spoločnosti dominovala. Z tohtoročného open callu sme vybrali tri projekty. Zatiaľ mali premiéru inscenácie Zvuk praskajúcich kostí v réžii Zuzany Hurovej a Šetri slzami v réžii Martiny Havierovej. A tretí, Šťastný domov, v réžii Mateja Feldbauera bude mať premiéru v máji.
Tiež organizujete tzv. 24-hodinový divadelný závod. Už máte za sebou tri úspešné ročníky. Ako vznikol tento formát?
Projekt The 24 Hour Plays priniesol do divadla režisér Paľo Viecha asi v roku 2018. Ide o prípravu krátkych divadelných útvarov na stanovenú tému za 24 hodín. V prvom a druhom ročníku sme mali prihlásené štyri tímy. Každý pozostával z jedného režiséra a troch hercov. V poslednom ročníku sme mali už iba tri tímy, čo bolo organizačne jednoduchšie. Vtedy sme si ako zadanie vybrali ľudskosť, ktoré vychádzalo z témy Noci divadiel – Vojna nemá ľudskú tvár. Projekt mal zatiaľ úspech, pritiahol nových tvorcov aj divákov. Z niektorých projektov vznikli aj nové tvorivé zoskupenia alebo inscenácie, ako napríklad Evanjelium podľa Kevina od divadelného telesa Praktikábel.
Okrem divadelných inscenácií sa v priestore Ticha a spol. odohrávajú aj rôzne koncerty, diskusie či výstavy.
Miloš Janoušek bol pesničkár a významná osobnosť slovenskej folkovej scény. Pesničkárska línia bola súčasťou Ticha a spol. od jeho úplného začiatku. Komornosť priestoru bola vhodná pre menšinové hudobné žánre a hudobníkom poskytla dobrú akustiku. Mávali sme tu bluesové a jazzové koncerty a chvíľu aj koncerty súčasnej vážnej hudby. Viki zasa iniciovala diskusie. Tvorila ich spoločne s Ľubou Lesnou a otvárali v nich súčasné spoločenské témy. Vždy nám ale išlo o to, aby boli diskusie apolitické. Mnohí, ktorí v Tichu od jeho vzniku pôsobili, sa venovali aj výtvarnému umeniu. Z foyeru nášho divadla sa stal prirodzene neoficiálny galerijný priestor. Výstavy sme začali organizovať v spolupráci so Starým mestom a fotoklubom Black&White. Okrem týchto aktivít organizujeme aj Storytelling v Tichu – workshopy pod vedením Martiny Jánošíkovej.
V čase založenia divadla Ticho a spol. nebola (bratislavská) nezávislá scéna taká rozvinutá, ako je v súčasnosti. Čo podľa teba robí Ticho a spol. dnes na tejto scéne špecifickým?
Ticho a spol. má výhodu v tom, že má svoj priestor. Myslím, že sme na tom veľmi dobre po technickej stránke, máme variabilné hľadisko a priestor vieme ponúkať aj iným. Osobne vnímam veľmi pozitívne, že je v Bratislave toľko nezávislých divadiel. Problém je ale v tom, že verejné financie sú obmedzené a malé novovzniknuté združenia sa veľakrát stretávajú s tým, že buď nedostanú žiadne peniaze, alebo dostanú peniaze iba na naštudovanie a nie na reprízy. Zároveň je škoda, že pre združenia viacerých súborov v jednom priestore nie je väčšia podpora, aj keď je to finančne aj logisticky najefektívnejší spôsob fungovania nezriaďovanej kultúry.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
