„Hovnival“ nám chce niečo povedať!

Divadlo účinkovalo aj na knižnom festivale BRaK. Jeho organizátori nezabudli na deti ani pri zostavovaní programu ôsmeho ročníka. Zaradením predstavení pre najmladšiu vekovú kategóriu čitateľov potvrdzujú prepojenosť literatúry a divadla. Vedením najmenších k literatúre a performatívnemu umeniu u nich prispievajú k budovaniu zodpovednosti, najmä ak sa venujú témam, ktoré reflektujú aktuálny stav spoločnosti. Súčasťou tohtoročného BRaK-u bola aj najnovšia inscenácia Divadla Fí v réžii Juraja Baka Domy – stromy.

Svoju online premiéru mala 16. mája 2021. Bez divákov som ju hodnotila ako sympatický projekt, ktorý sa venuje environmentálnej kríze. Zrozumiteľne, citlivo a humorne sprístupňuje deťom problémy týkajúce sa najmä ich budúcnosti. Na BRaK-u však inscenácia mala, nielen vďaka prítomnosti divákov, nástojčivejšie vyznenie. Ak sa rodiny s deťmi rozhodli pred predstavením stráviť čas vo vstupnej hale Novej Cvernovky, narazili na výstavu volba2050.world, ktorá pracuje s dvoma časovými osami. Jedna s pozitívnymi krokmi, ktoré krajiny môžu prijať, aby sa klimatické zmeny spomalili a druhá s negatívnymi. Jedna stúpa len pozvoľna, druhá drasticky. Diváci Domov – stromov pravdepodobne nebudú mať vždy takto podnetné prostredie a spojenie výstavy a divadla sa udialo len na festivale, kde tak vznikol priestor na hlbšiu diskusiu o životnom prostredí. Inscenácia má však aj sama o sebe silu otvoriť pre deti a ich rodičov dôležitú otázku klimatickej krízy.

Tému otvára prostredníctvom príbehu o súrodencoch, ktorých pani Les premení na veveričku a jazveca. Úlohou Peti a Peťa je vyriešiť „záhadu svietiacej zeme“. Vďaka nej tvorcovia inscenácie udržiavajú pozornosť detských divákov. Dynamike príbehu prospieva aj jeho dĺžka. Trištvrtehodinová inscenácia je prerušovaná otázkami a výzvami smerujúcimi do publika. Atraktívnosť dosahuje aj vďaka humorným prvkom, ktoré sú deťom blízke (súrodenecké škriepky), ale aj využitím homoným (Peťa namiesto tyčiek do stanu vezme na výlet slané tyčinky) či charaktermi jednotlivých zvieratiek (šušlavý zajko, agresívny kaleráb).

Samotný príbeh rámcuje postava chrobáka lajniaka – „hovnivala“, ktorý sa vydal na cestu okolo sveta. A hoci dostáva oproti iným zvieratkám málo priestoru, na konci, keď súrodenci nájdu odpadovú rúru a hľadajú riešenie, ako ju dočasne upchať, zohráva veľkú rolu. Jeho guľôčka, ktorú tlačí pred sebou, predstavuje nielen jeho spomienky na dobrodružstvá, ale aj záchranu pre les. „Hovnival“ a jeho guľôčka sa tak stávajú metaforou na riešenie klimatickej krízy. Možno nejde o najšťastnejšie prirovnanie jednotlivca k chrobákovi. Ale ľudia, ktorí sa snažia svojou trochou prispievať k spomaľovaniu ničenia planéty, sú len malými kolieskami v obrovskom mechanizme. Čím viac ich je, tým lepšie pre Zem. Guľôčka ako symbol „hovnivalových“ spomienok, to sú všetky naše rozmary, bez ktorých „nemôžeme žiť“. Obetovať ich znamená záchranu pred katastrofou. Táto metafora môže byť pre detského diváka ťažko odčítateľná, ale je dôležité, aby sa s jej odkazom konfrontoval a učil sa zodpovednosti za miesto, kde žije. Príbeh Peti a Peťa končí naoko šťastne, má však otvorený koniec. Hoci guľôčka upchala rúru, les sa z jej odpadu bude spamätávať ešte dlho. Tvorcovia vysielajú jasný odkaz o zásahoch do prírody, ktoré majú ďalekosiahle následky.

Pri online prenose som sa obávala, ako detský divák prijme zmenu z ľudských predstaviteľov súrodencov, Lucie Janovovej a Róberta Máťuša, na zvieracie postavy. Príchod veveričky a jazveca sprevádzal kúdoľ prachu a pozitívne reakcie publika vyvrátili moje obavy. Herectvo oboch protagonistov je prispôsobené deťom. Zrozumiteľnosť inscenácie dosahujú jednoduchým jazykom, adekvátnym tempom reči, ale aj dôslednou diferenciáciou postáv prostredníctvom hlasu. S divákmi komunikujú prirodzene – podporujú alebo navádzajú na správne odpovede na kladené otázky.

Maňušky, ktoré vytvorila Júlia Jurinová, sú v neutrálnych farbách – v symbióze s prostredím lesa. Pozitívum ich neutrálnosti a prepracovanosti však spočíva aj v tom, že dieťa jednak zaujmú, ale zároveň nie sú príliš rušivé, aby odvádzali jeho pozornosť od obsahu a odkazu inscenácie. Vyblednuté farby bábok, ktoré nahrádzajú tie sýte, však môžu poukazovať aj na ohrozenie biodiverzity lesa. Iný problém predstavuje náznak jediného stromu na scéne. Ten reprezentuje domov pre všetky zvieratká, ktoré sa v príbehu objavia (zajac, ďateľ, sova, mravci, „hovnival“). Tvorivý tím hovorí aj o výrube lesov, a tým aj o strate úkrytov všetkých lesných živočíchov. Divadlo Fí v prípade inscenácie Domy – stromy úspešne vedie najmladších divákov k zodpovednosti voči životnému prostrediu. Napriek tomu, že sa v nej venujú závažnej téme, nebola predostretá odťažito. Príbeh má jasný odkaz, ktorý hovorí, že len spoločnými silami dosiahneme potrebné zmeny. K pozitívnemu prijatiu inscenácie však prispieva aj atraktívnosť vizuálnej stránky a interaktívne herectvo.