Tomáš ProcházkaNa poznámkach pracujem takmer dva týždne. Na konci je otázka, čo sa stane, ak dve performerky v priestore budú rozprávať ten istý text a diváctvo do priestoru vchádza s vedomosťou, že jedna z performeriek klame. Sme ešte schopní/é rozpoznať pravdu? Stal sa z pravdy relatívny pojem? A čo naša vnútorná pravda, podľa ktorej žijeme, má aj tá svoje dve strany? Zatváram dokument s poznámkami, fajčím cigaretu a viem, že som našla projekt a že potrebujem nájsť druhú performerku, pretože som telom aj dušou presvedčená, že jedna z nich jednoducho musí byť Soňa Ferienčíková. (Pozn. autorstva: Táto úvaha a postavenie základného kameňa projektu sa udiali dávno predtým, ako sa súčasná vládna koalícia na čele s Róbertom Ficom a demokraticky zvolenou ženou pohybujúcou sa na ministerstve kultúry rozhodli etablovanú tanečnicu primitívne atakovať.)
1.
Je mnoho vecí, na ktoré mám talent, a jednou z nich je dať dohromady špičkový kreatívny tím, ktorý pre mňa vytvára bezpečný priestor na skúmanie, experimentovanie a na vzácne chvíle, keď môžem vyjsť na cestu, ktorej zmysel alebo koniec nepoznám, a môžem bez strachu povedať: „V tejto chvíli neviem, čo robím, ale cítim, že ideme správnym smerom.“ Sledovať pri práci Juraja Yuriho Korca je obrovský plezír. Včera sme mu ukázali to, čomu pracovne hovorím „špinavá ostrá“ – hrubú kostru/štruktúru performancie, ktorá potrebuje feedback tretieho oka a poupratovať. Večer pred skúškou som mu napísala správu s presnými inštrukciami, čo potrebujem, ako potrebujem nastaviť smerovanie, a dnes sa toto zadanie naplňuje do posledného slova.
Cítim sa veľmi sebavedomo v stavbe vecí, respektíve v navedení performujúcich do štruktúry, ktorú si predstavujem. Som si však naplno vedomá svojich obmedzení, čo sa týka pohybovej/tanečnej réžie. Hoci sme s Yurim naposledy pracovali ešte v čase, keď som bola poslucháčkou VŠMU, vnímam od začiatku jeho účasti na tomto projekte veľké vzájomné pochopenie. Aj preto je každý náš rozhovor nesmierne konštruktívny a slúži ako živná pôda pre účinkujúce performerky. Hoci sedím za „režisérskym“ stolom, na dnešnej skúške som druhoradá. Yuri vie, čo chcem, a Yuri vie, čo má robiť. Tešia ma úsmevy účinkujúcich kolegýň, pretože vnímam, že dostávajú informácie, ktoré potrebujú a ktoré som nevedela svojím činoherným slovníkom vyjadriť. Úžasná súhra štyroch profesionálov.
Stále hovorím texty iných ľudí a žijem životy iných postáv.
Čo ak nie som človek, ktorého si si predstavovala, že som?
2.
Zuzka, produkčná projektu, ma upozorňuje, že bude nutné upraviť anotáciu, ktorá sa určite počas procesu zmenila. Snažím sa formulovať to, čo sa vlastne na javisku bude diať. Nie je to jednoduché, ale dnes ráno som si zapísala zaujímavú poznámku: „Duša a telo diskutujú o stave veci.“Možno by táto jedna veta stačila. Ešte niekde nájsť miesto môjmu obľúbenému: „Hybridné dielo oscilujúce na hraniciach performancie a zvukovej inštalácie.“
Vtedy som to konečne pochopila, že sme jedna pre druhú skvelé spoločníčky, ale aj tak sme na konci len osamelé kusy železa, čo krúžia každý po inej obežnej dráhe. Nie sme nič viac než väzenkyne v celách, ktoré nemôžu nikam odísť.
3.
Je úžasné pozorovať, ako Jazmína a Soňa spolu v priestore komunikujú. Obe sú obdivuhodne talentované – vo všeobecnosti je veľmi povznášajúce pozorovať ľudí, čo ovládajú svoje remeslo a umenie. V angličtine by som to pomenovala „effortless“ alebo „they make it look so easy“. A predsa sú to dve diametrálne odlišné osobnosti – dve odlišné ženy. Napriek tomu sa nám však podarilo nájsť spoločnú reč a jazyk, ktorý nás zjednotil v ceste za čo najlepším kusom.
Šokuje ma, ako málo som v strese a ako mnou vôbec nelomcujú nervy, hoci máme to, čo by sa pri pive povedalo: „kurevsky málo času“ – a stále si nechávame priestor na hľadanie, experimentovanie. Aj keď boli skúšky už tenznejšie, stále sme to zvládli s gráciou a nadhľadom. Bojím sa to priznať, ale…
asi dospievam.
DEADRINGERS / sme tí, na ktorých sme čakali…?
materiál a performancia: Soňa Ferienčíková, Jazmína Piktorová
koncept, réžia a výtvarné riešenie: Tomáš „GRÓFKA“ Procházka
pohybová spolupráca: Juraj Korec
kostýmy: Andrea Pojezdálová
zvuk a komponovaná hudba: Nikolaj Nikitin
svetelný dizajn: Ints Plavnieks
produkcia: Zuzana Frištiková (BODY.NGO)
premiéra 28. 5. 2025, Nová synagóga Žilina
odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
