Miroslav ZwiefelhoferPrincíp prehliadky inscenácií so sebou vždy prináša jedno špecifikum. Festivaly sú primárne hodnotené na základe inscenácií uvedených v ich hlavnom programe. Ich kvalita je však obrazom tvorby určitého časového obdobia, v prípade festivalu Nová dráma/New drama je to marec až február. Dramaturgická rada tak môže vyberať len z toho, čo dokázali naše divadlá v danom období vytvoriť. Nová dráma/New drama na druhej strane ponúka semináre, masterclassy, prednášky a iné „vedľajšie“ podujatia, na ktoré sa síce nesústredí hlavná pozornosť, ale v konečnom dôsledku môžu o festivale povedať omnoho viac.
Pokiaľ ide o podujatia primárne teoretického charakteru, festivalu sa dlhodobo darí pozývať hostí, ktorí predstavujú to najzásadnejšie zo súčasného európskeho divadla. Hans-Thies Lehmann, Dea Loher či Ivan Vyrypajev nastavili latku vysoko. Patrón tohto ročníka, Roland Schimmelpfennig, bol dokonca trochu ústupom z pozícií. Iste, ide o meno, ktoré znie najzvučnejšie, no z pohľadu sledovania tých najaktuálnejších trendov je napríklad Vyrypajev o pár rokov ďalej. Schimmelpfennig patrí k tým, ktorí éru drámy po roku 2000 zakladali a definovali jej korene. V rámci segmentu je už tak trochu klasikom. Nič to však nemení na tom, že keby aspoň jedno z našich divadiel dokázalo raz za rok osloviť na spoluprácu podobné meno, mohli sme byť dnes umelecky úplne inde. Za jeden z vrcholov festivalu (nielen v tohtoročnom kontexte) však považujem príspevok chorvátskeho teatrológa Darka Lukića, ktorým v rámci medzinárodnej konferencie Divadlo v konfliktných zónach priblížil svoj výskum (najmä) chorvátskeho divadla v období srbsko-chorvátskeho vojenského konfliktu. Príspevok s vhodne zvolenou hĺbkou informácií, podaný pútavým spôsobom, bol zážitkom, ktorý prekonal viaceré inscenácie. Koncepcia celej konferencie navyše patrila k tomu, čo vymanilo festival zo stredoeurópskeho mentálneho nastavenia.
Mierne naopak sklamal Focus Chorvátsko. Lukićova prednáška o inkluzívnom divadle trochu zaostala za príspevkom, ktorý predniesol na konferencii. V princípe bola základným vstupom do témy a určite mohla byť výborným materiálom pre študentov. No priniesla len málo nového či špecificky „chorvátskeho“ o téme, ktorá v našej teatrológii aktuálne rezonuje. Podobne to bolo aj s prednáškou Nikoliny Židek o spôsobe prezentácie drámy malých krajín vo veľkých kultúrach, z ktorej si návštevníci odniesli najmä výpočet inscenácií súčasnej chorvátskej drámy v Latinskej Amerike. Záverečná pasáž o tom, že na „vývoz“ drámy do zahraničia je dôležité mať kvalitných autorov, hry, záujem inštitúcií a systematickosť podpory, bola skôr umelo prilepeným dôvetkom. Nehovoriac o tom, že som skôr čakal informácie, aké formy tejto podpory v Chorvátsku existujú, než len konštatovanie, že je dôležitá. Focus Chorvátsko aj celý festival uzatvárala inscenácia Alexandra Zec (HKD Teatar Rijeka) „zlého muža“ chorvátskej réžie Olivera Frljića. Príbeh dvanásťročného srbského dievčaťa, ktoré počas občianskej vojny zabili príslušníci polície vtedy novovzniknutého Chorvátska, je niečím, čo je pre Frljića typické. Rád otvára nepohodlné témy, narúša komfortné zóny, provokuje spoločnosť. V tomto prípade sa neuchyľuje k provokácii pre provokáciu, ani tému neznásilňuje. Na diskusiu by však bolo, či na niektorých miestach zbytočne netlačil na sentimentálnu strunu.
Nájdená, či nádejná budúcnosť?
Tento rok k hlavnému programu pribudla sekcia Nájdená budúcnosť, zameraná na priblíženie práce mladých tvorcov. Pokiaľ mám porovnávať tvorbu mladých tvorcov s ich skúsenejšími kolegami, sú to práve začínajúci divadelníci, ktorí objavujú, hľadajú a skúšajú ešte menej, než ich skúsenejší kolegovia. O projekte HRANICE_92 som už dávnejšie písal, len dodám, že festivalovému uvedeniu ublížilo presunutie mimo domovskej scény, pre ktoré tvorcovia vynechali úvodnú pasáž inscenácie.
Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu režiséra Matúša Bachynca ťaží jednak z citlivých hudobných aranžmánov Daniela Žulčáka a potom z vynikajúceho (a medzičasom aj oceneného) speváckeho i hereckého výkonu Moniky Potokárovej. Mladá herečka dáva Kubišovej životnému príbehu i piesňam správnu hĺbku precítenia, nadhľadu, aj intelektuálnej a ľudskej vyspelosti. Napríklad počuť Potokárovú naživo spievať Magdalénu je rozhodne niekoľkonásobne väčší zážitok, než si vypočuť záznam originálu (vďaka čomu som si z piesne spravil súkromnú hymnu festivalu). Lenže Nová dráma, a obzvlášť táto sekcia, by hádam mala byť o niečom inom. Musím sa preto pýtať: Priniesla inscenácia nový provokujúci či generačne vyhranený pohľad na Martu Kubišovú? Priniesla Bachyncova réžia moment, ktorý by vzbudil po predstavení diskusie o princípoch divadla? Žiaľ nie. Pokiaľ ide o projekt pODPORa, tu sa zas naskytá iná otázka. Martu Polákovú a ani Tomáša Procházku už asi objavovať netreba. Mám to chápať tak, že Nová dráma má ambíciu objavovať mladých tanečníkov? Osobne by som s tým nemal problém, ale stavalo by to celý výber do iného svetla.
Z danej programovej sekcie zostáva už len Byť mnou? Byť vami. Samuela Chovanca. Je to projekt, v ktorom možno nájsť obrovské množstvo formálnych či režijných chýb a ktorý núti rozmýšľať, či je vhodné, aby bola jedna osoba autorom, dramaturgom, aj režisérom inscenácie. V takom prípade totiž absentuje odstup. Text inscenácie však do slovenskej drámy prináša prvok, ktorý ju obohacuje. Je ním motív homosexuality, ktorý nemá centrálnu úlohu, ani nie je pre danú postavu determinujúci. Spracovanie homosexuálneho vzťahu či menšinovej sexuality súborom, ktorý sa tejto otázke nevenuje programovo (ako napr. NoMantinels), je dôležité pre spoločnosť, ktorá potrebuje túto tému otvoriť, dokázať sa o nej rozprávať, či vôbec pripustiť jej existenciu. Text, v ktorom je menšinová sexuálna orientácia podávaná ako niečo, čo netreba akcentovať, je už znakom spoločnosti, ktorá prvotné bariéry mlčania o tejto téme prelomila.
Skutočne n(N)ová dráma?
V súvislosti s konferenciou o divadle v konfliktných zónach som spomínal, že téma presahuje stredoeurópsky kontext. Podobný aspekt bol pravdepodobne jedným z dôvodov, prečo sa festivalová porota (Jessica Kaahwa, Željka Turčinović, Milo Juráni) rozhodla udeliť ocenenie Grand prix inscenácii WOW! zoskupenia Debris Company. Nevypočítateľnosť aktuálnych vodcov dvoch jadrových veľmocí (USA a KĽDR), rekordné čísla migrantov, znečistenie oceánov a klimatické zmeny opäť prajú inscenáciám, ktoré pokorne žasnú nad krásou života a jeho krehkosťou. Debris Company navyše patrí v domácom kontexte k špičke súčasného tanca i svetelného dizajnu. Nemožno sa preto veľmi čudovať, že porotu ich inscenácia očarila. Z pozície domáceho diváka si len dovolím úvahu, či tento súbor nemal v minulosti inscenácie, ktoré dokázali formu a obsah či javisko a predlohu prepojiť sofistikovanejšie, vyrovnanejšie a hlbšie, než v tomto prípade.
Pre viaceré inscenácie hlavného festivalového programu bola typická formálna nevyhranenosť a hra na istotu. Výnimku tvoril len Oedipus Rex (Mommie Dearest) Tomáša Procházku a Divadla Petra Mankoveckého. Priniesol akýsi obraz doby, sveta, či krajiny, v ktorej bol porušený najzákladnejší zákon, a preto sa rozkladá a zostávajú z nej už len ruiny. Áno, Procházka sa uspokojil s inscenáciou, ktorá je vlastne iba jedným obrazom. Možno mohol zájsť ešte ďalej, úplne vypustiť text a rozmýšľať, ako celý javiskový tvar komunikovať výsostne ako výtvarnú inštaláciu. Prípadne naopak, mohol na práci s textom výraznejšie popracovať. Po formálnej stránke je však určite aspoň o čom debatovať. Pri väčšine inscenácií totiž môžu diskusie o forme prebiehať len v remeselnej rovine. Ten zvládol lepšie prácu s hercom, ten dokáže lepšie pracovať s rytmom inscenácie, ale podnety, ktoré by rozprúdili diskusie o možnostiach a limitoch divadla, boli len zriedkavé.
Samozrejme, že hranice formálnej nápaditosti sa variabilne posúvajú podľa toho, či ide o nezávislý multižánrový súbor alebo o regionálne kamenné divadlo. Podobne to bolo aj s reflektovanými témami. Za pozornosť v tomto zmysle stojí projekt Petry Fornayovej a kol. Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future). Odľahčená, zaujímavá, no nie preintelektualizovaná hra na „ako to bude o x rokov“ ‒ otvára úvahu o dôsledkoch nášho súčasného konania. Na Slovensku totiž stále okolo slovíčka „neoliberalizmus“ našľapujeme potichu a diskusiu o dôsledkoch súčasného nastavenia sociálneho systému v drvivej väčšine prípadov zjednodušujeme na to, že dane a odvody sú hlúposť, pretože sa aj tak iba rozkrádajú.
Čo možno povedať o štrnástom ročníku festivalu Nová dráma/New drama? Časť programu, ktorej kvalitu mohli organizátori festivalu ovplyvniť, dopadla nadpriemerne, teoretická/sprievodná časť festivalu predstihla tú praktickú/hlavnú (a nie prvýkrát). Dramaturgická rada mohla „variť“ iba z poskytnutých surovín. Osobne si viem predstaviť debatu o tom, či by si miesto v programe nezaslúžil napríklad Kráľ (Bratislavské bábkové divadlo), ak naplnil podmienky drámy Oedipus, WOW!, či pODPORa, ale takéto otázky sa vyskytnú vždy.
Opäť sa raz potvrdilo, že naši režiséri stavajú inscenačné tvary na emocionálne silnom a presvedčivom hereckom stvárnení postáv. Výbornými príkladmi sú Barbora Andrešičová s Romanom Poláčikom v Ľudia, miesta a veci (DAB Nitra), či spomínaná Monika Potokárová. Stále zároveň platí, že u nás v divadle dominuje zvládnutie remesla nad túžbou objavovať. Práve na to by mala v budúcnosti smerovať pozornosť festivalu. Ten už výrazne napomohol početnosti uvádzania nových textov na našich javiskách. Teraz by sa mal sústrediť na brúsenie diamantov. Súčasná slovenská divadelná scéna totiž už naozaj potrebuje súbor, či tvorcu, ktorý vyjde z domáceho prostredia, nebude tanečníkom, performerom, či choreografom (preto nespomínam Viliama Dočolomanského, Mateja Matejku, či Jara Viňarského) a stane sa integrálnou súčasťou európskej divadelnej scény. Nemôžeme sa totiž do nekonečna chlácholiť tým, že českí diváci slovenských hercov milujú.
