Zuzana Andrejco FerusováDIVADLO, medzinárodný festival v Plzni, oslávil tridsať rokov, čo sa dá považovať za jubileum úctyhodné pre krajinu i širší región. To poznačilo aj festivalovú náladu – sme uprostred slávnosti, vychutnajme si niekoľko dní a nechajme sa oblažiť divadlom aj uprostred rôznych kríz.
Malé dejiny verzus veľké hviezdy programu
Namiesto veľkého plátna zobrazujúceho historické udalosti sa pohľad viacerých divadelníkov zameriava na „malé dejiny“ človeka, osobné mytológie, príbehy jednotlivcov. Týka sa to aj dvoch headlinerov – inscenácie 887 kanadského režiséra Roberta Lepagea a Ani ponětí Christophera Marthalera. Kým Marthalerova inscenácia sa dá priblížiť ako „voľná jazda“ bez príbehu, najlepšie asi charakterizovaná ako svojská súčasná podoba absurdnej drámy, Lepageovo sólové predstavenie je divadlo iného druhu a celkom iný zážitok. Monodráma, v ktorej tento kanadský režisér aj sám hrá, je akousi osobnou odyseou cez svet spomienok. Intímny, nostalgický príbeh spomínania na časy vlastného detstva je východiskom, z ktorého sa odvíja javiskový prúd vedomia protagonistu. Sprevádzajú ho úvahy o plynutí času i spôsobe fungovania ľudskej pamäti, ale aj o začiatkoch jej úpadku. Mnoho faktov môže byť pre nás celkom neznámych – bolestivé miesta kanadskej spoločnosti zrejme pozná len málokto z nás, stredoeurópskych divákov. No všeľudské problémy sú to, čo nám dovoľuje sa na predstavenie napojiť. Sugestívne herecké podanie Roberta Lepagea má veľký potenciál získať si diváka. Rovnako upúta aj čistota scénografického stvárnenia, z ktorého najčarovnejším momentom je maketa Lepageovho domu, miniatúra s malinkými okienkami naplnenými postavami a ich príbehmi.
Český výber
Festival Divadlo sa profiluje ako formát, ktorý prináša niekoľko zahraničných hostí, predovšetkým stredoeurópskeho regiónu. V neposlednom rade je to však aj český „showcase“, čiže výber toho najlepšieho z poslednej sezóny (podľa dramaturgickej rady). O najvýraznejšie divadelné zážitky sa tento rok postarali režiséri Jan Nebeský, Jan Mikulášek a Dušan D. Pařízek.
Prvýkrát som sa s poetikou a estetikou výrazne štylizovaného divadla Jana Nebeského stretla v roku 2013 práve plzenskom festivale – v programe boli vtedy hneď tri jeho inscenácie (Eyolfek, Kabaret Shakespeare, Divadlo Gočár). Pamätám si svoje vtedajšie dojmy: trápnosť, škaredosť, priznaný gýč, eklektizmus, bujarosť bez pravidiel, všetko toto mi spôsobovalo ťažký divácky diskomfort. Dnes má Nebeský vlastné divadlo Spolek JEDL a podľa Cien divadelnej kritiky je Divadlom roka 2021. Ibsenova dráma Přízraky v podobe opery, so živou hudbou Matouša Hejla, ostáva verná výraznému rukopisu tohto režiséra: práca s hyperbolizáciou, šokom, krikľavá farebnosť, zámerne nevzhľadné masky, výrazná výtvarná práca s kostýmami, nečakané nápady. No všetko to spolu vytvára prepracovanú a premyslenú interpretáciu, v ktorej stoštyridsaťročný text vyznieva mimoriadne súčasne. Všetko spomenuté ešte umocňujú výnimočne sústredené herecké výkony ústrednej dvojice – Miloslava Königa a Lucie Trmíkovej.
Literárna predloha Chazarský slovník Milorada Pavića na prvý pohľad neposkytuje látku vhodnú na divadelné stvárnenie. Napriek tomu Jan Mikulášek v brnianskom Divadle Husa na provázku vytvoril vizuálne, myšlienkovo aj herecky nabité dielo, ktoré na javisku spája zdanlivo voľnú imagináciu do asociatívnych obrazov a neraz sa mu darí slovníkové heslá usúvzťažniť tak, že ústia do vytvorenia príbehovej línie. Mikuláškov stály tvorivý partner, výtvarník Marek Cpin, zvolil červeno-čiernu farebnosť a ako nosný prvok scénografie využil zdanlivo minimalistickú stenu, ktorá však variabilne reagovala aj na hereckú akciu, aj na svetelný dizajn. Výrazné herecké osobnosti tohto brnianskeho súboru sú natoľko organicky späté v ansámblovom nasadení, že je zakaždým veľkým zážitkom sledovať ich prácu.
Sledovaním dvojinscenácie Dušana D. Pařízka (spojil v nej dve hry Petra Handkeho) som si s nostalgiou zaspomínala na pražské návštevy Divadla Komedie v jeho najlepších časoch. Herecká dvojica Martin Pechlát a Stanislav Majer, ktorá v inscenácii účinkovala, tieto spomienky len umocnila. Prvá časť diela, ktorá tematizuje predovšetkým osobu Petra Handkeho a jeho kontroverzné politické vyjadrenia, sa odohrala v priestoroch evanjelického chrámu. Druhú časť režisér umiestnil na klasické javisko, no to, čo sledujeme, je všetko, len nie klasická dráma. Handkeho Zdeněk Adamec je mimoriadne silná hra nielen príbehom mladého chlapca, ktorý sa rozhodne stať živou pochodňou (ako Palach). Skutočný príbeh má črty súčasnej tragédie a text je ešte zaujímavejší úpornou snahou o rekonštrukciu pravdy, ktorá nám je navždy vzdialená a jej zistenie vlastne aj celkom nemožné. No cesta je cieľ a spôsob, akým Pařízek cez „nadvýkony“ hereckej dvojice tieto snahy tlmočí, je sugestívny až hypnotizujúci – a nezabudnuteľný.
Reakcie na súčasné dianie
Z titulov, ktoré aspoň čiastočne reagovali na súčasné dianie, by som rada spomenula dva hosťujúce zahraničné súbory. Litovské Divadlo mladých prinieslo inscenáciu Povídky z Vídeňského lesa, v ktorej jedna z postáv je kreovaná ako moskovský tajný agent, príslušník KGB, čo sa samozrejme odráža aj na jeho konaní a demaskuje sa tak jeho morálny profil. Súčasnú podobu shakespearovského príbehu Romea a Júlie zasa predstavil maďarský súbor Ӧrkény István Színház. V inscenácii Viktora Bodóa Shaxpearova myčka na ulici Kertész sme boli svedkami divácky príťažlivého popkultúrneho mixu, ale aj drsných výjavov ľudí z periférie, pospájaných do hlučných, špinavých a krvavých historiek indivíduí, ktorých život je dopredu nalinajkovaný tak, že happyendy nie sú možné. Aj naše súčasné stredoeurópske osudy sú tak len verziou fatálnych tragických príbehov spred storočí – a my sme v nich len účastníkmi, nie tvorcami.
Cestu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
30. medzinárodný festival Divadlo 14. - 21. septembra 2022 Plzeň
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
