Zuzana Andrejco FerusováDvakrát NoMantinels
Úvodný večer v kultúrnom centre P*AKT patril inscenácii divadla NoMantinels, dramatizovanej podobe knihy Tá bolesť ťa prejde. Autorka, novinárka Mia Žureková, prináša príbeh transrodovej osoby, čo je jedinečné aj v kontexte slovenskej literatúry. Divadelná verzia tohto príbehu v réžii Elégie Štrbovej tlmočila cez herecké podanie príbeh od zoznámenia dvojice cez coming out až po tragické vyústenie. Ponúkla presvedčivé výkony protagonistov (Jana Kvantiková a Jakub Švec), nápadité riešenia mizanscén a zmysel pre atmosféru spolu s otvoreným prístupom k téme, ktorá je stále mnohým celkom neznáma či tabu. Za oslabujúci bod považujem stvárnenie hlavného zvratu deja, ten je však problematický aj v knižnej predlohe. Napriek tejto výhrade si veľmi cením, že tvorcovia prinášajú túto tému do súčasného slovenského divadla.
Režisérka Alexandra Bolfová v inscenácii Para_nonnormal priniesla divadelne prepracovanú a nápaditú podobu textu Róberta Pakana, ktorý hovorí o gay vzťahoch v skrytých priestoroch – heterotopiách. Para z názvu je dvojznačné slovo, v jednom zmysle je symbolom zahmleného priestoru i neostrej viditeľnosti, ktorá nie je typická len pre saunu. V mozaike príbehov niekoľkých párov sa riešia aj otázky (ne)viditeľnosti queer ľudí na verejnosti, či už z dôvodov vlastnej krehkosti, ale aj kvôli bezpečnosti. Invenčné herecké výkony (Ľuboš Janák, Michal Kraus, Jakub Matejčík a Filip Pavuk) sú umocnené hudobno-speváckou zložkou, ktorú na scéne priamo vytvoril performer a DJ Kistenn.
HaDivadlo: dať inakosti hlas
Fenomenálna umelecká výpoveď, ktorá francúzskemu dramatikovi Jean-Lucovi Lagarcovi slúžila aj ako substitúcia rozhovoru s vlastnou rodinou, je v réžii Ivana Buraja veľkým divadelným aj emocionálnym zážitkom. Jenom konec světa je ťaživá rodinná dráma, ktorej hlavným kompozičným prostriedkom je presunutie deja z vonkajšieho diania do akejsi introspektívy, vnútorného prežívania. Rozhovory nie sú konfrontačné, skôr monologické, niekedy aj mimobežné. Významnú úlohu zohrávajú filmové dokrútky odvysielané na bočných paneloch javiska. Brnianske HaDivadlo tak do festivalu prispelo drámou, ktorá ukázala celkom inú podobu zobrazovania inakosti – cez protagonistov vnútorný svet a odozvy jeho prežívania u vlastných rodinných príslušníkov. Silná rezonancia tohto titulu u divákov zrejme pramení v tom, že v ňom vidíme odraz vlastných rodinných vzťahov. Vlastné zranenia a nepochopenie od najbližších, našich rodičov a súrodencov, sú jatrivé, no nevyhnutné – napriek blízkosti je každý z nás napokon v istom ohľade odsúdený na nepochopenie, pretože nikto nepozná príbeh a prežívanie iného človeka v jeho úplnosti.
Drsný juhoafrický svet
„In the land of Gods and Monsters / I was an angel,“ spolu s Lanou del Rey spieva lip sync v nezabudnuteľnej performancii Rosie van Doorn. Je to alter ego Rudiho van der Merweho, autora divadelno-filmového projektu Lovers, Dogs and Rainbows. V ňom sa jeho osobný príbeh prepletá s atmosférou drsného života v juhoafrickom prostredí, kde tento umelec vyrastal a kam sa vracia, aby uchopil špecifickú, nesmierne krutú krajinu svojho detstva. Estetizované kostýmy s drobnými ružičkami či perleťovými flitrami performera sú tak vo vypuklom kontraste s premietaným obrazom vyprahnutej krajiny plnej túlavých psov, kde ľudia trpia homofóbiou a rasizmom. Kruté príbehy bitky, násilia, útokov a strachu sú doplnené o zvlášť citlivý rozhovor s umelcovým otcom. Na prvý pohľad chaotická dramaturgia hudobných výstupov a filmových dokrútok sa v divákovom vedomí skladá do výsledného tvaru, ktorého charakteristickými prvkami sú kontrast, paradox, kontrapunkt. Voľná imaginácia je nielen kreujúcim prístupom, ale vyžaduje sa aj od publika. Len tak možno pocítiť rozkoš z umeleckého sveta Rudiho van der Merweho – intenzívne obrazy krásy striedajú rovnako naliehavé obrazy chudoby a úpadku. V našom kontexte je táto vizualita prekvapivá, šokujúca, ale aj osviežujúca najmä tým, ako veľmi sa líši od zaužívanej stereotypizácie v našom zobrazovaní reality.
Biele miesta poľských queer dejín
Z výskumu a rešerší, ako výsledok takmer až detektívnej práce, vytvorili Olga Ciężkowska a kolektív inscenáciu Lesbian Sunset. Je to zaujímavá dokudráma, vďaka ktorej môžeme sledovať prvé pokusy o sieťovanie lesbických žien v 80. rokoch. Miestom tohto stretnutia je „poľská riviéra“ – prímorské mestečko Mielno. Dokudráma je však v tomto prípade skôr skresľujúcim pojmom, tento východiskový bod letných stretnutí žien v Mielne vytvára rámec pre mnohé súčasné príbehy. Výsledný javiskový tvar má v sebe množstvo humoru, využíva divácky príťažlivé predely cez prespievanie hudobných hitov aj mnohé dialógy i monológy, ktoré sú osobnými vyznaniami štvorice performeriek. Divácke reakcie boli veľmi prajné a predstavenie v A4-ke, plynulo prešlo do diskusií s účinkujúcimi.
Tisíc bozkov
V tanečnej performancii 1000 Kisses nám dvojica tanečníkov, ktorá tvorí pár aj v súkromí, Raymond Liew Jin Pin a Jascha Viehstädt približuje úvahy o tom, čo všetko v našom živote znamenajú bozky. Čo predchádza bozku? Ako spomíname na prvú pusu? Ktoré bozky nám boli v živote nepríjemné? Aký je rozdiel medzi tým, keď je bozk jeden a keď ich je tisíc? Okrem tematického ukotvenia priniesla dvojica aj detailne prepracovaný tanečný tvar, ktorý mimoriadne kreatívne pracoval s rekvizitou. Tou bola kovová tyč s množstvom magnetmi pripevnených penových „slížov“, ktoré poznáme najmä z trénovania neplavcov. Možností, na čo všetko sa tyč s penovými slížmi počas predstavenia mohla premeniť, bolo nespočetné množstvo. Boli posteľou, zbraňou, konármi stromov, paravánom, hudobným nástrojom atď. Obaja performeri však vytvorili aj tanečné sóla, ktorými sa fyzický akt bozku aj jeho psychické precítenie lokalizovali ako „ostrovčeky“ uprostred života plného pohybu, námahy, šťastia i ohrozenia. Skvelá atmosféra večera vďaka pozitívnej diváckej odozve po predstavení pokračovala v klube, kde sa sympatická dvojica stretla s publikom pri diskusii.
Šťastná trinástka (?)
Festivalu Drama Queer slúži ku cti, že kurátorsko-dramaturgický výber predstavil umelecky hodnotné a divadelne invenčné tituly, z ktorých každý jeden prinášal originálnu, nezameniteľnú poetiku či štýl. V programe nebolo nijaké slabé miesto. Zastúpenie mali činoherné inscenácie i tanečné divadlo, dokudráma aj experimentálna medzidruhová performancia. Diela priniesli témy lásky, intimity, ľudskosti, medziľudských vzťahov. Napriek istej ťažobe, ktorá môže zobrazované témy sprevádzať, niesli v sebe často nádej v človeka a jeho dobrotu navzdory všetkému. Aj preto verím(e), že sa o rok – a bude to už trinástykrát – na festivale znovu uvidíme.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
