Diana Laciaková„Vždy píšem o šťastí. Každé moje dielo sa chce priblížiť ku šťastiu,“ vyjadril sa režisér Pavol Liška v improvizovanom telefonickom rozhovore na prvých Raňajkách s… Divadelnej Nitry 2017. Pavol Liška je rodák zo Slovenska, presťahoval sa do USA, kde získal titul magistra umenia a pôsobí tam dodnes. Spolu s Kelly Copper tvoria autorskú dvojicu v divadle The Nature Theater of Oklahoma. Ich poetika sa vyznačuje formálnou konzekventnosťou, estetickou invenčnosťou, je intelektuálne pôsobivá, ale aj hravá a vtipná. Špecifický je tiež spôsob, akým tvoria – predpokladá performatívny vklad tanečníka/herca a tiež niečo nečakané, niečo, čo vzniká v rámci predstavenia, v dialógu s divákom. Ich účasť na 26. ročníku Divadelnej Nitry s inscenáciou Právo na šťastie (ktorú vytvorili v spolupráci s ľubľanským súborom EnKnapGroup) bola zároveň ich prvým vystúpením na Slovensku.
Pre politicky kritickú inscenáciu Právo na šťastie zvolil tvorivý kolektív z dvoch spojených umeleckých skupín netradičnú formu. Prostredníctvom žánru western postavil oproti sebe hodnoty a udalosti spájané s divokým západom – teda s minulosťou, a s „divokým východom“ – so súčasnosťou. Inscenovaný vizionársky príbeh tanečnej skupiny EnKnapGroup, viac reálnej ako fiktívnej, sa začína rozhodnutím: „Tancujeme za svetový mier!“ Tanečníci prichádzajú do Bagdadu a v militantnej zóne začínajú svoje púštne vojnové divadlo. Obraz tanečníkov (ktorí v extravagantných kostýmoch pripomínajú Indiánov) ako alegorického vozu, ktorý nedôverčivo sledujú „oberorganizovaní“ vojaci, sa postupne mení na spoločnú choreografiu. „Vlhké ukazováky na spúšti“ vystriedajú „embryonálne štádiá pohybu“, tanec sa javí ako dobrá mierová stratégia. Spoločné prežívanie showtime-u však začnú narúšať ozbrojené drony – tie „umelointeligentné supy“, ktoré pľujú „guľky ako ovulujúce komáre“. „Radikálne umenie“ tak nekončí svetovým mierom, ale prináša sklamanie a smrť, okolo ktorých jazdí Red Bull Mobil s „agresívnymi basami bublinkovo-zmrzlinovej melódie“.
V tejto časti inscenácie sa črtajú odpovede na otázky položené v prvej časti, ktorá sa odohráva vo westernovom salóne Libary. Otázky hodnôt – rodinné a vzťahové problémy, ako aj polemika o umení (zatvárať ho do domov umenia a strážiť, alebo ho akčne vykonávať?), problém „fyzickej a emocionálnej batožiny“, nachádzanie vrstiev bolesti „pod vrstvami pozitívneho tuku“ – sú okrem spomínaného akcentované tiež formou viazaného verša. Prepájanie tém a problémov z každodenného sveta so vznešenou formou jazyka je jedným z dobrých príkladov poetiky Lišku a Copperovej. Obzvlášť pôsobivý bol deklamačný, recitačný, herecký i tanečný výkon protagonistu skupiny Benceho Mezeia, ktorý nasledovali aj jeho kolegovia.
Slovinsko-americkej inscenácii sa podarilo vytvoriť mnohovrstevný text s významným poetickým a filozofickým potenciálom. Podarilo sa im ho zároveň divadelne spracovať takým spôsobom, že vznikol systém funkčných metafor. Ten potom dokázali preniesť do dialógu s publikom. Spoločensko-kritické divadlo malo prvky Brechtovej poetiky, divadla poézie, malej drámy, melodrámy, tragédie, grotesky, shakespearovského verša, ale aj westernových a popkultúrnych motívov. Umné využívanie eklektizmu žánrov postavilo vedľa seba „hustý vývar prázdnoty“ – demystifikovanú realitu a „zdokonalený zmysel pre cieľ“ – túžbu po pravde a šťastí.
