MLOKi

Kamil Bystrický: Trenčiansky Klub Lúč je kultúrny priestor otvorený pre všetkých

Za Otvoreným kultúrnym priestorom Klub Lúč v Trenčíne stojí občianske združenie Kolomaž, zakladajúci člen celoslovenskej siete nezávislých kultúrnych centier Anténa. V roku 2013 sa mu podarilo z vlastných prostriedkov a s pomocou verejnej zbierky vybudovať Prvú komornú divadelnú scénu v Trenčíne. O tom, ako sa darí divadelnému umeniu v jedinom krajskom meste na Slovensku, ktoré nemá zriaďované divadlo, som sa rozprávala s Kamilom Bystrickým, šéfom Dogma Divadla, festivalu Sám na javisku, Klubu Lúč aj občianskeho združenia Kolomaž.

Klub Lúč vznikol v roku 1973, patrí medzi najstaršie kultúrne klubové priestory na Slovensku. Občianske združenie Kolomaž – združenie pre súčasné umenie vstúpilo do jeho histórie v roku 2005, keď sa stalo jeho prevádzkovateľom. Aká bola vaša vízia? A kto ste boli vy?
Vízia bola jednoduchá. Založiť a otvoriť v Trenčíne prvé nezávislé kultúrne centrum, ktoré by sa vo svojej dramaturgii zameriavalo výlučne na inovatívne formy nezávislého umenia a kultúry. K pôvodnému názvu Klub Lúč sme priradili popis Otvorený kultúrny priestor, čo v praxi znamená, že priestor je otvorený pre všetkých a nerobíme žánrové rozdiely v jeho programovej skladbe. 
V roku 2005 tvorili Kolomaž – združenie pre súčasné umenie predovšetkým ľudia, ktorí sa prirodzene v umeleckej a kultúrnej obci orientovali a tvorili ich súčasť. Generačne príbuzní kamaráti, absolventi vysokých umeleckých škôl na Slovensku a v Českej republike. V prenesenom význame slova by sa dalo konštatovať, že za obnovou činnosti Klubu Lúč a jeho transformáciou na kultúrne centrum stáli kamaráti a partia zo študentských čias, predovšetkým z Gymnázia Ľ. Štúra, ktorí sa po maturite rozutekali na vysoké školy, aby sa potom mohli vrátiť do rodného mesta a zúročiť nadobudnuté skúsenosti pri zakladaní a prevádzke Klubu Lúč.

Trenčín je známy mocným prúdom alternatívnej hudobnej kultúry: Klub Lúč organizuje od roku 1995 lokálpatriotický festival dobrej hudby a nálady Frog Jam, v meste už viac ako dvadsaťtri rokov funguje Pohoda festival. Keď ste v roku 2005 vstupovali do projektu otvoreného kultúrneho priestoru, Trenčín, ako jediné z krajských miest, nemal zriaďované divadlo. Mal Medzinárodný festival divadla jedného herca Sám na javisku a jednu profesionálnu divadelnú skupinu vaše Divadlo Kolomaž; obe vznikli v roku 1995. Aký bol trenčiansky divadelný divák na začiatku tisícročia, čo ste s ním mali v pláne a aký je dnes?
Odpoveď na túto otázku prirodzene vychádza nielen z generačných, ale aj zo spoločenských vplyvov na našu činnosť. Trenčiansky divák bol predovšetkým vďačný za to, že sa niečo deje. Či už formou organizácie jediného festivalu svojho druhu na Slovensku – Sám na javisku, alebo aj vďaka mainstreamovým prúdom, ktoré v tom čase prezentovali v meste Trenčín predovšetkým ochotnícke divadelné súbory. Ako býva zvykom pri menšinových žánroch v umení a kultúre, naše publikum bolo prirodzene menšie. Priazeň sa nám však dostávala aj formou pravidelných pozvánok na festivaly, ktoré sa realizovali mimo Trenčína. Viac sme vtedy fungovali de facto ako zájazdové divadlo. Domáce publikum sa počas dvoch dekád výrazne zmenilo. Skalní fanúšikovia odrástli, začali sa venovať rodinám a z pochopiteľných dôvodov sa pre nich návšteva divadla stala okrajovou. Mladé publikum, ktoré sa snažíme osloviť, reaguje pozitívne, no v porovnaní s divákmi na začiatku milénia je ich menej. Možno je to spôsobené zrýchlením doby, premenou doby fyzickej na dobu obrazovú.

Doba sa mení, divadlo sa vyvíja, no Dogma Divadlo (do roku 2016 Divadlo Kolomaž) veľmi organicky reaguje na jeho aktuálne podnety. Od nonverbálnych inscenácií, v ktorých ste zúročili svoje štúdium na Katedre nonverbálneho a komediálneho divadla HAMU v Prahe, až po autorské a dokumentárne inscenácie či spoluprácu s originálnym českým spisovateľom a dramatikom Davidom Zábranským. Ako vyzerá divadelná dramaturgia Klubu Lúč?
Pozostáva predovšetkým z programovej skladby určenej pre detského aj dospelého diváka. Zámerne spomínam cieľové skupiny, pretože považujeme v práci s publikom za prioritné venovať sa detskému divákovi a viesť ho tak k návšteve divadla od útleho veku. Tento projekt má svoje začiatky v roku 2002. Realizujeme na pravidelnej báze domáce, ale najmä hosťujúce predstavenia pod hlavičkou Detský divadelný klub. Za jeho takmer dvadsaťročnú históriu môžem pozitívne hodnotiť, že si našiel svoje komunity a tvorí zdravú protiváhu mainstreamových zábavných aktivít, ktoré sa dnes núkajú deťom v čoraz väčšom množstve. Pre dospelého diváka uvádzame inscenácie domovského Dogma Divadla a pozývame divadelné subjekty zo siete nezávislých divadiel na Slovensku, ale aj v Českej republike. Klub Lúč sa stal prednedávnom aj rezidenčným centrom; priestor sme poskytli oceňovanému pražskému divadlu Depresivní děti touží po penězích. V súčasnosti čakáme, či naše priestory využijú poľskí divadelníci, ktorí prejavili záujem o rezidenciu. Vlajkovou loďou divadelnej dramaturgie je bezpochyby organizácia jediného festivalu svojho druhu na Slovensku – Medzinárodného festivalu divadla jedného herca Sám na javisku. Tento rok sa konal jeho 27. ročník.

Festival Sám na javisku založil mím a organizátor kultúrneho života (najmä) v Trenčíne Vlado Kulíšek v roku 1995. Po desiatich rokoch odovzdal ideu festivalu tebe a združeniu Kolomaž. Akých bolo prvých desať rokov festivalu a aké sú jeho vízie dnes?
Začiatky boli náročné, pretože sme festival takýchto rozmerov dovtedy neorganizovali. Samozrejme, časom sme sa zabehli a môžem konštatovať, že Sám na javisku má svoje pevné miesto na festivalovej divadelnej mape Slovenska s medzinárodným presahom. Odkedy sme prevzali jeho organizáciu, snažíme sa dramaturgiu obohatiť o inovatívne menšinové divadelné projekty jedného herca, spolupracujeme s kolegami, ktorí festivaly divadla jedného herca organizujú v zahraničí. Momentálne je pre nás podstatná otázka jeho udržateľnosti, pretože organizovať divadelný festival v nedivadelných priestoroch je produkčne a technicky náročné. Veríme ale, že si svoje miesto nájde v nových priestoroch tzv. kontajnerového divadla, ktoré sa má vybudovať v Trenčíne na budúci rok na jeseň. Pôjde o nový unikátny divadelný priestor s patričným technickým zázemím na profesionálnej úrovni.

Narážaš na náhradné priestory (bývalá galéria Vážka na Mierovom námestí), v ktorých ste sa ocitli potom, ako sa začala dlho očakávaná prestavba kina Hviezda. Budova je národnou kultúrnou pamiatkou, po rekonštrukcii sa má zmeniť na moderný priestor, platformu pre rozvoj kultúrno-kreatívneho priemyslu. Ako má vyzerať nové (kontajnerové) divadlo okrem toho, že bude mimo budovy, na pozemku hneď vedľa? Aké máte od neho očakávania?
Divadlo bude výnimočné v tom, že ako jeho názov napovedá bude zložené z modulov lodných kontajnerov, ktorých má byť osem. Bude teda štvorcového charakteru, pôjde o dvojpodlažný objekt so suterénom, v ktorom sa má nachádzať zázemie pre divadelnú techniku a pre divadlá (šatne, sociálne zariadenia a pod.). Divadelná sála by mala byť pre približne sto divákov, javisko s rozmermi približne deväť krát deväť metrov, čo poskytuje možnosti na realizáciu aj technicky náročnejších inscenácií. V objekte by, samozrejme, nemali chýbať kancelárie, spoločenská miestnosť, réžia, kaviareň, šatňa pre divákov a pod. K samotnej prevádzke to je skôr otázka na investora, čo je v tomto prípade mesto Trenčín, akým spôsobom si predstavuje správu objektu z procesného hľadiska. V rámci programovej skladby predpokladám, že priestor bude otvorený všetkým subjektom, ktoré pôsobia na poli umenia a kultúry v Trenčíne a budú mať záujem v tomto objekte realizovať svoje aktivity. My v kontajnerovom divadle plánujeme realizovať naše dlhoročné projekty Otvorený kultúrny priestor, Sám na javisku, Detský divadelný klub – a svoje zázemie by tam malo nájsť aj Dogma Divadlo. Sami sme zvedaví, ako proces realizácie stavby bude pokračovať, keďže ide o modernú a špecifickú stavbu. Ale úspechom je už samotný fakt, že sa v dnešnej dobe postaví akékoľvek divadlo. To vnímam ako unikátne a treba poďakovať mestu a Mestskému zastupiteľstvu v Trenčíne, že túto myšlienku občianskeho združenia Kolomaž podporili.

Vráťme sa ešte k festivalu Sám na javisku. V roku 2021 sa konal dvadsiaty siedmykrát. Každý rok sú na programe okrem slovenských a českých umelcov aj výnimoční divadelní tvorcovia zo zahraničia. Tento rok ste hostili napríklad Pasiho Mäkelu (Fínsko), Husama Abeda (Dafa Puppet Theatre, Palestína) či dokonca nemecký projekt Stefana Kaegiho (Rimini Protokoll), Thomasa Melleho a Münchner Kammerspiele Uncanny valley (premietanie divadelného projektu). Aká je téma budúcoročného festivalu?
V budúcnosti by sme chceli posilniť organizačný tím o nových ľudí, ktorí by mu dodali nový dramaturgický „vietor“. Na rok 2022 plánujeme pracovať s témou kritikríza, čo je, pochopiteľne, vymyslený pojem, zložený z dvoch slov kritika a kríza. Reflektuje to zamyslenie sa nad situáciou v umení a kultúre všeobecne z pohľadu divadelných tvorcov. Zažíva divadlo v dnešnej dobe svoju dejinnú krízu? Ako pracuje divák, resp. odborník v danej oblasti s pojmom kritika? Je kritika ešte vôbec dôležitá? To je len zlomok otázok, ktoré by mohli byť predmetom sprievodných podujatí, diskusií v rámci festivalu na budúci rok. Mladých ľudí plánujeme zapojiť priamo, formou vox populi, tak, aby priamo na javisku mohli kreovať svoje nápady, myšlienky, hodnotové postoje. Ako zaznie v jednom výstupe našej inscenácie Re: Kapitulácia, ktorá bude mať online premiéru 31. decembra 2021: „Tu sa odohráva to ozajstné divadlo. Real life, rozumiete. Svet je veľké javisko, ako hovorí klasik. A my všetci v ňom hráme – ja, vy, ten čašník za barom… Niekto lepšie, niekto horšie…“

Ako sa vám darí zvládať spoločensko-kultúrnu krízu pod vplyvom pandémie? A čo ešte chystáte tento rok okrem novej premiéry Re: Kapitulácia?
Pravdupovediac, sme unavení. Tá neistota, s ktorou sa asi budeme musieť naučiť žiť, nevytvára pevný základ, na ktorom môžeme fungovať. Sme nútení improvizovať, riešiť online priestor, prispôsobovať sa technickým podmienkam. Na jednej strane je to síce demotivujúce, ale keď nájdeš ešte energiu, tak to môžeš brať ako výzvu na nový typ kreatívnosti. Divadlo v online priestore nie je divadlo. To je jasné. Ale môže to byť invenčný impulz, na základe ktorého sa môžu hranice divadelného jazyka posunúť k obrazovému tvaru, ktorý sa odohráva tu a teraz. Preto sme ako jedni z prvých na Slovensku riešili online streamy založené na myšlienke, že nejde len o jednoduchý záznam živej kultúrnej udalosti, ale o koncepčný zámer, ako to bolo pri tzv. Kjúboch, kde sme prezentovali divadelné, hudobné a multižánrové podujatia v kocke, ktorá otvárala nové výzvy pre samotných tvorcov. Pripravili sme dve premiéry – spomínanú Re: Kapituláciu, v ktorej na princípe autorského divadla skúmame, čo znamená divadlo pre rôzne sociálne skupiny obyvateľstva. Šiesti herci odpovedajú a bilancujú, karikujú a zároveň sa ocitajú v akomsi prapodivnom biografe, ktorý nie je oslavou divadla, ale skôr jeho znepokojujúcou alchýmiou. Druhou tohtoročnou premiérou sú Suveréni, na ktorých textovej predlohe sme opäť spolupracovali s Davidom Zábranským. Táto inscenácia sa tematicky zameriava na situáciu, v ktorej si pes vybavuje účty s človekom a zaujíma vo svete jeho miesto. Pes prehovoril, pretože už nedokázal mlčky poslúchať a motať sa pánovi okolo nôh. Ľudia upadli, ich slová stratili význam, ostal po nich len štekot na Facebooku a štebot na Twitteri. Prichádza nová doba, v ktorej rozpráva všetko naokolo, a oveľa lepšie ako človek. Obe inscenácie musíme vzhľadom na situáciu vysielať online a hľadať tak kľúč k ich „obrazovému“ inscenovaniu.

Diana Laciaková

Teatrologička, slovakistka, estetička. Zameriava sa na témy súčasného slovenského divadla, alternatívneho a dokumentárneho divadla, spojenie divadla a estetiky/filozofie/etiky a tiež na umelecký segment rozhlasovej dramatickej tvorby, divadla poézie a študentského divadla.