Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 3 (NuDaceFest 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Medzinárodný festival NuDance fest má ambíciu prezentovať nové umelecké postupy v súčasnom tanci a pohybovom divadle. Snaží sa uvádzať primárne najnovšie diela slovenských tvorcov, ale súčasťou programu sú pravidelne aj zahraničné produkcie. Ich výber však tento rok nespájala výraznejšia dramaturgická linka, preto v kontexte celého festivalu pôsobili skôr ako off-programová sekcia.
Pohybová inscenácia WART by podľa anotácie chcela byť miestom, ktoré spája umenie a vojnu. Izraelské zoskupenie na základe toho pracuje s rôznymi umeleckými prostriedkami: s bábkou, videoprojekciou, pohybom aj naráciou. Jednotlivé zložky sa dostávajú do dialógu a vytvárajú variácie spôsobov nazerania na vojnu. Väčšinu inscenácie si tvorivý tím navyše udržuje nadhľad, k téme majú účinkujúci často až ironický prístup. Ten sa však v závere vytráca a tvorcovia sa vracajú späť k serióznemu pripomínaniu hrozivých následkov vojny.
V diele je výrazne prítomný najmä princíp kontrastu. Vzniká častokrát rozpor medzi našimi očakávaniami a tým, aký význam na scéne jednotlivým prvkom sami tvorcovia pripisujú. Napríklad do zvuku rytmickej chôdze vojakov začnú performeri postupne vytlieskavať a spievať skladbu Micheala Jacksna Billie Jean. Takýmto spôsobom si vytvárajú od témy odstup a samotnú vojnu ironizujú, akoby sa snažili citovo od nej odpútať.
V diele sa akoby paralelne striedali dve línie: dlhšie a kratšie sekvencie obrazov. Pri kratších sa pohybové princípy dynamicky striedajú a ponúkajú rozličné spôsoby premýšľania o vojne. Takýto koncept prináša nové impulzy a prekvapivé paralely. Napríklad Renana Raz viackrát v priebehu predstavenia začne predvádzať zvláštnu choreografiu, ktorá nemá v danom momente konkrétny význam. Používa pri tom rýchle a ostré gestá, ktoré dopĺňa o rôzne pokriky a neartikulované zvuky. Neskôr sa na projekcii objaví nemý záznam Hitlerovho prejavu. Ten sa postupne zrýchľuje a Hitlerove vystupovanie sa zrazu prepája so spomínanou choreografiou.
Pri dlhších sekvenciách performeri rozohrávajú načrtnutý koncept, ale ďalej ho nerozvíjajú. Tak ako pri scéne rozprávky o princeznej, ktorú prostredníctvom rekvizít zasadzujú do prostredia vojnovej zóny. Princezná namiesto na píšťalku hrá na samopal, hlavu jej zdobí koruna z nábojov. Performeri prerozprávajú celú púť statočnej dievčiny, ktorá išla zabiť zlú príšeru. Z hľadiska režijného konceptu sa nič nemení a najmä zvolená naivná rétorika začína miestami vyznievať banálne a infantilne.
V záverečnej časti si inscenačný tím zvolil opäť odlišný prístup k téme. Kým dovtedy zobrazovali vojnu z nadhľadu, zrazu k nej pristupujú s emočným zaangažovaním. Vytvárajú rôzne obrazy zo života chlapca, ktorého na javisku predstavuje bábka. Pomaly ho obliekajú a na záver nechávajú ležať na zemi. Odrazu sa na pozadí premieta fotografia mŕtveho vyplaveného dieťaťa ako silný odkaz, no príliš doslovný a emočne vydierajúci.
Ťažko si vytvoriť objektívny postoj k javiskovému zobrazeniu vojny, keď publikum nemá s témou podobnú skúsenosť ako samotní tvorcovia. Všetky informácie, ktoré sa k nám dostávajú sú len sprostredkované. Aj preto sa môže v našom kontexte javiť obrázok mŕtveho chlapca ako stereotypné zobrazenie vojny, ktoré v nás skôr nátlakovo vyvoláva emócie.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
