Lucia LejkováDoskou ocenený dramaturgický koncept divadelného putovania novou budovou SND už netreba špeciálne predstavovať. Môžem iba pochvalne opakovať, že ide o unikátnu formu, ktorá sa na Slovensku dlhšie neobjavila. O to viac teší, že odhaľuje práve priestory novej budovy Národného divadla, ktorej problematická výstavba ešte neupadla do úplného zabudnutia.
Inscenačnú mozaiku charakterizuje predovšetkým rôznorodosť. Na prvý pohľad je to rôznorodosť tém, poetík a tvorivých prístupov. Je zaujímavé sledovať, kde tvorcovia, zaradzovaní do mladej generácie divadelníkov, hľadajú inšpirácie na spracovanie dnes už vlastne prehliadaných alebo aj prežitých imperatívov. Najviac sa im to darí v prostredí rodiny, v oslave nezlomného puta, ale aj v jeho nefunkčnosti či znesvätení, skrz rodinu tiež sprítomňujú stále nevysporiadanú minulosť. Ako schodná cesta sa javí aj odstup, hyperbola, paródia a angažovanie zdanlivo bezpohlavných štatistík. Rôznorodá je, žiaľ, aj kvalita jednotlivých spracovaní. Pod tiažou tém sa tvorcovia viackrát nevyhnú pátosu, prílišnému filozofovaniu či moralizovaniu. Tu a tam prekáža adresnejšej výpovedi nedostatok nadhľadu.
Vyniknú preto najmä miniinscenácie s relatívne klasickou dramatickou výstavbou. Prepožičaním krehkej intimity rodiny zaujme predloha štvrtého prikázania (Cti otca svojho i matku svoju) Slávy Daubnerovej – nežné zobrazenie vysporadúvania sa so smrťou matky, pri ktorom zamrzí už o niečo rozpačitejšie javiskové spracovanie. Tematicky podobná epizóda zo života starnúcej a zábudlivej matky (Nebudeš túžiť po majetku blížneho svojho) z pera Daniela Majlinga a v réžii Michala Vajdičku, svojou takmer detektívnou zápletkou, neuveriteľne autentickým herectvom Emílie Vášáryovej a jednoduchou divadelnou mágiou zaktivizuje i posledné minúty vyčerpávajúceho opusu.
Samostatnou kategóriou sú miniatúry, ktoré sa navzdory vážnej tematike nebránia (oslobodzujúcemu) humoru. Bujaro recesistický pohľad Mira Dacha a Jána Luterána na tretie prikázanie (Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni) baví a vtipne odhaľuje nielen zákulisné priestory, ale aj zákulisné pomery, maniere a procesy v divadle. Opäť Miro Dacho, tentoraz s Lukášom Brutovským, stavajú azda najlepšie poznané šieste prikázanie (Nezosmilníš) ako posmešný kabaret na tému nevera, v ktorom sa neboja priamo osloviť a vyzvať divákov k svedectvu a príslušnosti k niektorému z výsledkov štatistík mapujúcich sexuálny život a vzťahy. Deviate prikázanie (Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke blížneho svojho) otvorene vysmieva literát a kritik Osip Brik. Autorka a režisérka predposlednej inscenácie Júlia Rázusová si prepožičala manželský trojuholník osobností ruskej avantgardy – Osipa Brika, jeho manželky Lily a Vladimíra Majakovského – aby ich ústami obrátila tento pilier naruby. Náročný koncept je veľkou skúškou pre hercov, v ktorej vynikajú práve najčastejšie obsadení Jana Oľhová a Daniel Fischer.
Sledujúc jednu miniatúru za druhou je stále jasnejšie, že úvahy o prikázaniach – božích zákonoch či odporúčaniach pre spôsobný život – vyplavujú na povrch najmä naše zlyhania. Desatoro nie je prehliadkou toho, ako by veci mali byť, ale naopak (ne)násilne smeruje k, často aj vtipnému, výpočtu našich hriechov a zlyhaní.
