Zuzana Andrejco FerusováČo znamená inscenovať dnes veršovanú hru Rázusovej Martákovej Jánošík? „Právo! Prá-vo! PRÁVO!“ – znie v jednej chvíli opakovane z javiska, a my tušíme, že to je ten moment textu, ktorý pod nánosmi rokov, veršov a jánošíkovskej tradície prežil dodnes. A myslí sa tým najmä právo ako spravodlivosť, ako sloboda človeka za každých okolností – a niekedy aj napriek nim.
Trojjediný hrdina
Už úvod inscenácie naznačuje, že na diváka budú kladené väčšie nároky, že nedostane len naservírovaný príbeh. Premyslene a originálne je komponovaná postava Jánošíka. Stvárňujú ho hneď traja herci, neraz sa dokonca ocitajú spolu na scéne a komunikujú medzi sebou. Môžeme ich vnímať ako rôzne varianty Jánošíka na základe veku (Braňo Matuščin ako posledný Jánošík, ktorý skončí na šibenici) či na základe rôznych podôb mýtu (Roman Poláčik ako folklorizovaný obraz hrdinu, nezriedka zameraný na vonkajškovosť, pózu, známe atribúty – valaška, vrkoče, vybíjaný opasok). Jedno zo stelesnení reprezentuje náboženskú stránku jeho osobnosti, ktorá odkazuje na mladé roky štúdia v kláštore (Marián Viskup v kňazskej sutane). Matuščinov aj Poláčikov Jánošík teda sú aj nie sú hlavnými postavami, herecký part oboch kulminuje v kľúčových monológoch.
Nadpriemerné aj prekvapivé herecké výkony
Pre postavu Uhorčíka si jeho predstaviteľ Martin Šalacha našiel podobu, ktorej expresivita a najmä ukričaný hlasový prejav vytŕča spomedzi ostatných hereckých kreácií. Sčasti si to vyžadovala koncepcia postavy – Uhorčík tu pripomína mladého radikála z pouličných demonštrácií. Maska typická pre členov hnutia Anonymous, chrániče, kukla, kanister s benzínom, to všetko naznačuje jeho pripravenosť bojovať za svoje presvedčenie aj extrémnymi prostriedkami.
Vyzdvihnúť musím aj výnimočný herecký výkon Marcela Ochránka. Ako Jánošíkov otec v úvodnej scéne štylizovane napodobňuje reč starca, ako ju poznáme z prvých slovenských filmov o Jánošíkovi. Tón vnímame parodicky, aj keď ho melodicky verne vystihuje. V presných strihoch z tejto hyperbolizovanej roly zámerne vystupuje, aby mohol časť textu predniesť civilne a zasa sa do štylizovanej podoby vrátiť, čo je prvým náznakom antiiluzívnosti, s ktorou režisér v celom diele pracuje. Aj v nasledujúcich častiach vyžaduje od neho režisér sústredený a presný výkon a Ochránkovi sa ho darí udržať – potiera sa (divadelnou) krvou, následne sa – ako kus mäsa – sám zabaľuje do igelitu a plazí sa po javisku.
Najviac pozornosti si však ukrajuje dvojica Roman Poláčik a Barbora Andrešičová. Herečka stelesňuje všetky ženské postavy – okrem Anky, Jánošíkovej milej, aj chromú susedu (veľmi expresívne stvárnenie, plazí sa po javisku ako had), Kráľovnú víl a Nevestu. Roman Poláčik je miestami akoby karikatúrou Jánošíka – keď mu padá parochňa z hlavy, nasadí si ju opačne, keď zistí, že mu ubili otca na smrť, začne detinsky fňukať. Ako dvojica prízračných novomanželov uzatvárajú inscenáciu snovým obrazom – svojským svadobným tancom na stole, ktorý je zároveň tancom smrti. Anka je navyše zvláštnou postavou, ktorú viac ako konkrétne udalosti charakterizuje zmechanizované blúdenie po javisku. Z hľadiska interpretácie postavy tak vnímame jednak tragickú predurčenosť hrdinky, ale aj obmedzené možnosti indivídua, ktoré len ťažko dokáže naplniť svoju dráhu na svete niečím výnimočným. Jej život je len bezduché presúvanie sa po vopred vymedzenej trajektórii.
Sila inscenácie
Unikátnosť inscenácie netvoria len silné herecké výkony, za ktorými cítiť analytický prístup režiséra. Sú to všetky zložky, ktoré sa podieľajú na celistvom vyznení, fungujú navzájom a podporujú režijný zámer. Veľmi pôsobivé je použitie speváckeho zboru, ktorý navyše stelesňuje pre hru dôležitú dedinu ako jednoliatu masu, dav ľudí, oproti ktorému stojí jednotlivec vo svojom boji (Jánošík). Všetky choreografické prvky sú takisto parodickým prehodnocovaním mýtu o Jánošíkovi ako driečnom fešákovi, ktorý si rád zakrepčí (Na skle maľované). Dokonale sa vyhli samoúčelnosti, naopak, sú nositeľmi významu. Vítam aj spôsob, akým boli do inscenácie zasadené čiernobiele dokrútky. Tie v slučkách pripomínali dnes už celkom vyprázdnené a významu zbavené formy, ktoré voľakedy evokovali našskosť, idylu slovenskej prírody (vynášanie Moreny, dievčatá v krojoch, zábery na panorámu vrchov atď.).
Výtvarná stránka inscenácie vytvárala prostredia deja iba náznakovo (napr. scéna nočného stretnutia zbojníkov v lese pri kotlíku). Haldy papiera, ktoré sa povaľujú po zemi a dotvárajú pocit chaosu, odkazujú iste na stohy historických i literárnych textov, ktoré boli za stáročia napísané na tému Jánošíka, jeho osudov a života. Pri každom novom čítaní jeho príbehu sme zavalení neúnosným množstvom informácií. Je to divadelný tvar, ktorý dôsledne pracuje s kultúrnymi kódmi, intertextuálnymi narážkami. Jednotlivé prvky v nás rôznymi spôsobmi vyvolávajú nepokoj – ten sa ich spolupôsobením a spájaním v našom vedomí ešte umocňuje.
K pôsobivému celku javiskového tvaru určite prispieva aj spôsob práce so svetlom, ako aj z filmovej jánošíkovskej tradície vychádzajúca hudba M. Lejavu, ktorá pracuje s anticipáciou okamihu tragického konca.
Všetky spomínané aspekty inscenácie – režijná koncepcia, herecké výkony i sugestívne použitie ostatných zložiek posúvajú toto dielo vysoko nad štandard nielen činoherného repertoáru DAB, ale radia ju k zriedkavým málopočetným súčasným dielam, ktorých zámer sa neobmedzuje na podanie témy či odohranie príbehu.
Ballekov Jánošík osvetľuje detaily jednej tradície, aby na ňu mohol hoci aj negatívne nadväzovať, prípadne sa s ňou kriticky vyrovnávať. Rozbíja stáročiami budovaný kolos tohto mýtického hrdinu na tisíce drobných kúskov. No zároveň ako by mal ambíciu aj nanovo ho odhaliť, už nie ako mýtus, ale ako dnešným okom videnú postavu našej tradície a histórie, ktorá sa stratila pod nánosmi rôznych ideológií, interpretácií a umeleckých stvárnení.
