Človek alebo stroj, to je otázka

Na základe Trnovcovho doterajšieho dramaturgického výberu a režijných výpovedí možno povedať, že ho ako tvorcu láka problematika odkrývania otáznej budúcnosti sveta aj tráum jednotlivcov, respektíve odhaľovanie fenoménov symptomatických pre dnešok. Po inscenáciách Azul, Posledné pokušenie Krista a Elektra (is not coming) ju zobrazuje opäť prostredníctvom príbehu o Hamletovi. So svojím tímom uvažuje o dvojitej povahe (bez)nádeje, ku ktorej prispievajú aj aktuálne technologické pokroky. Vo svojej najnovšej inscenácii Hamlet: Age of Hope ponúka obraz stretu emócií a technológií, konfliktu ľudskosti a umelej inteligencie, čím kladie aj otázky, v čo je dnes ešte možné dúfať. 

Tvorcovia sa inšpirovali Shakespearovou predlohou, ktorej príbeh dopĺňajú vybranými fragmentmi a myšlienkami z textu nemeckého postmoderného dramatika Heinera Müllera Die Hamletmaschine. Ako prezradil režisér Trnovec v rozhovore pre Rádio Devín, z Müllerovej drámy ich oslovili najmä jazyk a posolstvo. Vo výsledku tak nejde ani o shakespearovského, ani müllerovského Hamleta, aj keď v inscenácii nachádzame prvky a odkazy na oboch. Mladý kolektív prináša svoj vlastný pohľad na otázky, ktoré si Hamlet kladie, ale je to Hamlet dnešný, zaseknutý v beznádeji, a podľa Müllerových slov, v tomto veku nádeje, ktorý sa rozkladá.

Tento Hamlet sa už nejako vyrovnal s mocenskými krivdami minulosti a nezomlela ho reťaziaca sa rodová pomsta. Nastúpil na cestu sebaspytovania svedomia, keď stratil jedinú osobu, ktorá ho milovala, Oféliu, a ktorú, zdá sa, miloval aj on. Hamlet spočiatku zo straty Ofélie žiali natoľko, až prestane vládnuť. Ríša sa rúti do záhuby a vonku protestujú davy. Túto atmosféru tvorcovia autenticky zobrazujú kontrastom hereckej a zvukovej roviny. Samuel Teicher v postave Hamleta v prvej časti inscenácie šialene objíma rakvu, v ktorej leží mŕtva Ofélia, zúfalo sa metá po scéne, plače aj rezignuje, kým z reproduktorov vo foyeri zaznieva hlasné rušivé kričanie nespokojného davu. Súkromné tu naráža na verejné, pričom ani jedna zo situácií nie je pre mladého osamoteného a ukrývajúceho sa kráľa ľahká. Hamlet svoje minulé správanie ľutuje a dal by všetko za to, aby mohol Oféliino bezvládne telo oživiť. Pomoc mu ponúkne jeho priateľ, kráľ Fortinbras, no keďže hniloba v politike pretrváva, nórsky dar, pomocou ktorého môže Oféliu zdanlivo oživiť, sa mu stane osudným.

Hoci tvorcovia odkazujú na príbeh starý vyše štyristo rokov, prinášajú jeho aktuálne posolstvo. Nadčasovosť podporujú súčasným hovorovým jazykom, vrátane slangu a nadávok, drobnými odkazmi na súčasné reálie i popkultúrne diela, civilným prejavom herca Teichera aj videoprojekciou. Na plátne sa projektuje ukážka z animovanej rozprávky Leví kráľ, neskôr dokrútka odhaľujúca láskyplný vzťah Hamleta a Ofélie a tiež záznam zo strategickej počítačovej hry. Hoci prvé dva príklady v sebe skrývajú rovinu pátosu, tvorcovia ho ani v najmenšom neakcentovali a zamerali sa na otázky o skutočnej láske a reflektovanie vlastného Ja. Ukážka z počítačovej hry Age of Empires zase prináša významnú a vtipnú pointu – Hamlet je vládcom a dobyvateľom iba v imaginárnom svete. Práve digitálny svet mu ponúka únik z unavujúcej reality prinášajúcej množstvo impulzov a konštantných požiadaviek.

V jednej z úvodných scén Hamlet hovorí, že už nemá čo povedať, no práve táto neschopnosť je veľmi výpovedná pre mnohých dnešných (nielen mladých) ľudí. Hamlet vyznieva svojím prežívaním, konaním i správaním veľmi súčasne. Veľký zástoj na tom má nielen jeho interpretácia, ale aj stvárnenie Samuela Teichera. Tomu sa podarilo vybudovať jasný oblúk postavy od počiatočného uzavretia a ľutovania činov, keď vedie jednostranný dialóg s mŕtvou Oféliou a náruživo sa ju snaží prinavrátiť k životu, až po zmenu opäť do polohy „chuja“, ako sa sám viacnásobne nazýva, ktorý svoju ženu iba zneužíva, riadi a užíva si život.

Postavy Hamleta a Ofélie sú v inscenácii veľmi funkčnými protipólmi. Ofélia opakovane hovorí, že nevie, kto je, a bojí sa, že to ani nikdy nezistí. Sledujeme to na veľmi intímnej a autentickej dokrútke krehkého dievčaťa a postupne začne tento vnútorný poryv presakovať aj do jej robotického mozgu po oživení. Tieto dve línie sa vyvíjajú vo veľmi zaujímavom protichodnom móde. Po oživení je Ofélia Veroniky Mészárosovej veľmi strohá, chladná, tvrdá a roboticky strnulá v pohľade i pohyboch, no Hamlet sa ju snaží zjemniť a poľudštiť. Akonáhle ale začne pociťovať to isté, čo za života, pričom práve jej existenciálna bezmocnosť a Hamletova neopätovaná láska ju pravdepodobne dohnali k samovražde, Hamlet sa ju snaží „opraviť“ a dáva jej povely, aby bola taká, ako chce on – slúžila mu, uspokojovala a čo najmenej ho otravovala. Potláča jej ženskú emancipáciu, ako aj jej pocity a túžby a vracia sa k demonštrácii svojej toxickej maskulinity. Postavy prechádzajú výrazným a dobre vypointovaným vývojom, prostredníctvom ktorého nám ale tvorcovia ukazujú, že vo svojej podstate sa človek zmeniť nedokáže.

Inscenácia otvára aj tému oživenia mŕtvych, reflektuje vízie uchovávania ľudských spomienok a zážitkov v strojoch a skúma možnosti večného života. Keď vďaka novej technológii Hamlet Oféliu oživí, respektíve do nej vloží svoje spomienky na ich spoločný život, z nej sa stáva akýsi Frankenstein či stroj, ktorého konanie je na povel možné opraviť. Avšak iba do istého bodu, kým Ofélia 02 nezíska nad sebou kontrolu a sama nezatúži vládnuť. Veľmi jednoducho a roboticky bezemočne zabije Hamleta a svoju ruku (ako aj dánsky trón) ponúkne práve Fortinbrasovi. Jej populistický prejav o tom, že ľud potrebuje silného kráľa a kráľovnú, je desivo realistický a aktuálny a predznačuje nástup totality. Mészárosovej oduševnený pohľad, gesto zovretej päste a expresívny a cielene hyperbolizovaný artikulovaný prejav vyvolávajú zimomriavky hrôzy. Vyznieva to dokonca o to silnejšie, že je stále ojedinelé, ak má takýto vášnivý demagogický politický prejav k masám žena. Záverečnou scénou sa zároveň výborne pointuje celá problematika darovanej technológie, pričom je takmer isté, že to celé bol Fortinbrasov manipulatívny plán na ovládnutie ďalšieho územia. Aj napriek odlišným odtienkom v charakteroch sú vládcovia, zdá sa, vždy démonicky zlí. Nádej sa teda opätovne prerodí do beznádeje a kolobeh dejín postavený na výmene moci sa krúti ďalej.

Mészárosová a Teicher sú v hereckom aj energickom kontraste, čo neprestajne udržuje napätie i divácku pozornosť. Ona zvolila dôkladnú robotickú štylizáciu, on expresívny aj civilný prejav a obaja sú vo svojom stvárnení veľmi presní.

Scénograf Matúš Ďuran pracoval s priestorom Štúdia 12, do ktorého umiestnil niekoľko objektov – dva praktikáble naznačujúce schodisko, veľké biele sedadlo (či trón) a masívnu čiernu rakvu. Kým tá dominuje celému priestoru a predstavuje funkčne využívaný objekt, s ostatnými sa v takej veľkej miere nepracuje. V inak čistom tvare mohli tvorcovia viac podporiť minimalizmus. Rakva je okrem toho významným artefaktom aj v súvislosti s inšpiráciou Müllerovým textom, v ktorom sa pravidelne spomína. Hoci tvorcovia akcentujú príchod technologického pokroku, v rámci scénického dizajnu naň odkazuje iba séria stojacich mikrofónov a projekcia, pričom počítačové príslušenstvo pôsobí už zastarane. Oveľa výraznejšie túto revolúciu na poli vedy a techniky akcentuje golier s dlhým svietiacim LED pásom, ktorý Hamlet pripevňuje Ofélii okolo krku, aby ju oživil. Jeho blikanie pointovalo premenu Ofélie z robota na človeka. Dominika Katonová vo svojom kostýmovom návrhu postavila ústredné dve postavy do opozície. Kým Hamletov čierny kostým podporuje jeho démonickú, násilnícku a revolučnú povahu, Oféliino priliehavé tielko a legíny béžovej farby asociujú uniformnú robotickosť, ale aj čistotu a naivnú dievčenskosť. V scéne premeny na autoritatívnu vladárku si oblieka dlhý čierny „vojenský“ kabát. Navrhnuté kostýmy tak nielenže zodpovedajú charakterom postáv, ale prepájajú aj súčasný odev so štylizovaným ladením inscenácie.

Inscenáciou Hamlet: Age of Hope sa tvorivému tímu pod režijným vedením Mateja Trnovca podarilo nielen obohatiť doterajšiu slovenskú hamletovskú inscenačnú tradíciu, ale aj „oživiť“ müllerovskú esenciu, a to vo veľmi zrozumiteľnom príbehu s (post)modernými i klasickými činohernými prvkami. Výsledný tvar je po režijnej, hereckej aj výtvarnej stránke koherentný a jeho výpoveď o stratenej nádeji trpko aktuálna.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová