Text vznikol ako výstup workshopu Píš, ako tancujú 2023.
Festival vysokého napätia divadla a tanca, KioSK, začína šestnásty ročník tanečnou performanciou s názvom Anomalie. Ide o dielo choreografky Evy Urbanovej a performerky Joany Simoes, odpremiérované v Prahe koncom minulého roka. Recenzia diela vychádza, okrem iného, aj zo zážitkovej diskusie s Evou Urbanovou v rámci KioSK-u.
Nachádzame sa v plenéri, v záhrade Rosenfeldovho paláca. Obecenstvo je usadené do kruhu, vôkol sivej točny menšej veľkosti, na ktorej je kŕčovito schúlená Joana. Prirodzené svetlo nám umožňuje performerku sledovať mimoriadne precízne. Každý chĺpok, každá vyrážka a každá kvapka potu je zdôraznená, čo spolu s točnou konotuje objekt v galérii, ktorý je možné si pozorne prezrieť. Z publika sa stáva porota, ktorá sa nečinne prizerá na objektivizovanú Joanu, pričom jej objektivizácia spočíva v stereotype točiacej sa polonahej ženy ako baleríny v hracej skrinke, či ako striptérky v nočnom klube. Dívak a diváčka sa z hodnotiacej pozície nedokáže vymaniť, čo vytvára nepríjemnú konfrontáciu medzi javiskom a hľadiskom.
Joanina tvár vyjadruje až strašidelný nepokoj a diskomfort, kvôli niečomu trpí. Publikum v pasívnej, no ešte vždy hodnotiacej pozícii nadobúda na nekomfortnosti, keď sa na hrozné muky performerky musí stále nečinne dívať. Pohyby v performancii evokujú túžbu vyzliecť sa zo svojej kože, miestami snáď vyháňanie diabla, čo nepochybne púta pozornosť a vťahuje diváka a diváčku do akejsi chronotopie mimo realitu. Úzkosť pohybov podčiarkuje hudba tvorená strašidelnými zvukmi ako vytrhnutými z napínavej scény v hororovom filme.
Sekavosť sa pomaly uvoľňuje a pohyby začínajú nadobúdať motív sexu, stereotypnej ženskosti, opätovne sa ponúka pohľad na objektivizovanú Joanu ako na nočnú tanečníčku pri tyči. Pohľad na performanicu teda ostáva plný stresu, no s novými koreňmi. Ponúkajú sa rôzne interpretácie tanca, ako napríklad čítanie príbehu cez motív znásilnenia a následnej hypersexuality u preživšej, alebo možné nosenie šťastnej masky na večerných oslavách, pričom tvár pod maskou je v mukách. Každopádne, sekvencia s pohybmi konotujúcimi sex pôsobí neúprimne šťastne.
Po chvíli sa diskotékové tance stávajú ešte plynulejšími pohybmi otvorenými do hľadiska. Pôsobia pokojnejšie, dokonca i blaženejšie. Nastáva pasáž prirodzenej krásy, prírody a úprimného potešenia, čo je najčitateľnejšie na Joaninej tvári, na očiach. Plecia sa vyfukujú, zo srdca padajú kamene, čelo neskrýva žiadne strasti. Blaho je posilnené zvukmi prírody, ktoré ku koncu strieda intenzívne ticho. Performerka stráca emócie, stáva sa neutrálnou a vôkol seba vrhá intenzívne pohľady. Ide o priamu konfrontáciu medzi hľadiskom a javiskom, Joana sa stáva po prvý raz súčasťou konverzácie, sama začína komunikáciu s publikom, dáva najavo, že si je divákov a diváčok veľmi dobre vedomá. Celkový pohyb tanečníčky je pútavý, dráždivý, začínajúci dialóg. Z anotácie sa do predstavenia najviac prenieslo slovné spojenie „vyrovnanosť uprostred krízy”. Počiatočné utrpenie je nahradené šťastím, skončilo však neutrálnym prijatím reality okolo seba. Eva Urbanová vyjadruje nádej na prežitie aj v najväčšej temnote, existenciu ying pre každé yang.
Použitie hudby už bolo mierne načrtnuté pri spomínaní hororovej muziky a zvukoch prírody pri jednotlivých pasážach performancie. Oveľa výraznejšia je však zvuková stopa obsahujúca komentár v anglickom jazyku, ktorá otvára dvere možným interpretáciám. Na rôznych miestach v hľadisku boli umiestnené papiere s použitým textom v slovenskom jazyku, nasledujúce citácie pramenia z tohto materiálu. Ženský hlas opisuje „život so spomienkou, ktorá v nej tancuje”, pričom spomínanie a tancovanie sú výraznými motívmi textu. Abstraktnosť pohybov je týmto spôsobom zjemnená, jednotlivé myšlienky dostávajú odrazový mostík pre hlbšie pochopenie tanca, no ešte vždy text ostáva dostatočne všeobecným pre vlastné porozumenie choreografie. Slovo je pozitívnym dodatkom k performancii a práve vďaka nemu tanec a pohyb ostávajú uchopiteľnými, vstrebateľnými a ešte vždy zaujímavými.
V hovorenom slove je verbalizované, „telo mi začala vypĺňať červená farba”. Pri tejto myšlienke si divák a diváčka pozornejšie všimne Joanin kostým, ktorý pozostáva z otrhaných červených kraťasov a podobne zničeného vrchného kusu odevu v ružových odtieňoch. Okrem oblečenia sú pozoruhodné aj maľby na tanečníčkinom tele, rôzne čiary v červenej farbe. Namaľované tvary sú rovnako abstraktné ako pohyby v performancii, zároveň sa teda ponúka rovnako veľké množstvo interpretácií. Červenú možno čítať ako žily a možno ako spomienky poznačené na Joaninom tele. V momente, kedy sa červená spomína v hlasovom komentári, nastáva priame spojenie medzi počutým a videným, čo je príjemným prienikom diváckych zmyslov, kostým s hudbou tancujú v súlade s choreografiou.
Názov tanečnej performancie, Anomalie, sa zdá byť nevšedne krkolomným, neohrabaným. Nejde o slovenskú „anomáliu” a ani českú „anomálii”, keďže obidve obsahujú dlhé písmeno „a”. Pri vylúčení anglickej „anomaly” a portugalskej „anomalia” sa dostávame k francúzskej „anomalie”, pri ktorej snáď môžeme ostať. Umelecké dielo je tvorené slovenskou choreografkou a portugalskou tanečníčkou, odpremiérované v českej zemi s textom v anglickom jazyku, a teda nastáva otázka, prečo je názov diela vo francúzštine. Pracujúc s francúzskou „anomalie” sa bližšie pozrieme na význam slova. Definícia zo slovníka Le Robert ponúka objasnenie, „écart par rapport à la normale ou à la valeur théorique, exception à la règle”. Čím je Anomalie výnimkou z pravidla, odchýlkou? Ešte účinnejšie by snáď bolo začať otázkou, čo je norma. Ak postava stvárnená Joanou predstavuje anomáliu, potom možno publikum stvárňuje normu. Spomínanou konfrontáciou medzi javiskom a hľadiskom sa hľadisko dostáva do diania diela, je jeho priamou súčasťou, a to najmä v momentoch, kedy Joana upriamene hľadí na divákov a diváčky. Ak je obecenstvo normou, tak treba hľadať rozdiely medzi nami a performerkou, aby sme prišli na to, čo nás robí bežnými a súčasne, čo ju robí atypickou. Tanečníčka tancuje a diváci a diváčky sedia. Tento rozdiel sa môže zdať primitívny, no keď opätovne nahliadneme do textu, možno stratí na primitívnosti. „Tanec spochybnil moju silu, dokázala by som vydržať tancovať sama až do konca?” Význam názvu diela prikladám k skutočnosti, že performerka tancuje, čím sa odlišuje od bežnosti. Anomáliou je jej schopnosť vnímať spomienky, ktoré v nej tancujú. Ideou celého diela môže byť jej túžba zatancovať nám svoje spomienky, ukázať nám, čo vníma vo svojom vnútri, čím sa vytvorí „naša spoločná spomienka”, ako je verbalizované i v texte. Motív netypickosti nie je v diele pútavý, názov sa ťažko spája so zážitkom z predstavenia. Pomenovanie je nepríjemne abstraktné, kvôli čomu sa stáva myšlienka zabudnuteľnou. Oveľa viac ostávajú v mysli spomínané tancujúce spomienky, než atypickosť ich aktivity, ktorá je názvom diela.
Tanečná performancia Evy Urbanovej a Joany Simoes je esteticky pôsobivým dielom, po ktorom si divák a diváčka kladie mnoho otázok. Tancujú spomienky v každom z nás? Aj vo mne? Ak áno, dokážem ich odtancovať a ukázať okoliu? Je vyrovnanosť uprostred krízy dosiahnuteľná? Svojou abstrakciou je dielo náročné, no svojím kratším rozsahom, 35 minút, je ešte vždy príjemné, pútavé a pôsobivé. Divák a diváčka odchádza z predstavenia s chuťou tancovať a s vierou v svetlo i v najtmavšej kríze.
Projekt workshopu Píš, ako tancujú 2023 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
