Adam NagyZamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko tajomstva ukrývajú ulice vášho mesta? Na čo všetko v nich viete nájsť odpoveď? Koľko inšpirácie, námetov sa v nich skrýva? Práve takéto otázky priniesla performatívna prechádzka Lukáša Zahyho pod názvom Hľadať pravdu. Ide o jeho prvú autorskú performanciu, ak nepočítame jeho absolventské sólo Stenomúr.
Zahy v anotácii uvádza, že tému pravdy dlhodobo skúmal a hľadal odpovede na rôzne otázky typu, či pravda vôbec existuje, či môže byť objektívna alebo subjektívna a pod. Na prezentáciu výsledkov vyplývajúcich z jeho tvorivého výskumu si zvolil netypickú formu, site-specific performanciu. Zámerom bolo spojiť tému sebanachádzania, determinácie a sebaformovania s konkrétnymi miestami, preto Zahy divákov pozval na prechádzku po bratislavskom Starom Meste. (Pre tých, ktorý sa nemohli zúčastniť, bola celá prechádzka streamovaná na sociálnych sieťach.) Trasa bola veľmi detailne a rafinovane premyslená. Začala sa na autobusovej zastávke Zochova, odtiaľ sme postupovali smerom do centra okolo priestoru Art Books Coffee, Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí, KC Dunaj a Starej tržnice, cez podchod na Štúrovu ulicu až k Dunaju.
Začiatok celého zážitku pripomínal turisticko-zábavnú prehliadku mesta. Boli sme oboznámení s niekoľkými pravidlami, medzi ktoré patrila aj možnosť zapojiť sa do hľadania pravdy. V tomto prípade nešlo o priamu interakciu medzi performerom a divákom, ale prebiehala skôr medzi mestom a divákom. Úvodný príhovor ďalej obsahoval prosbu, aby sme boli otvorení a vnímaví, a ak niečomu nerozumieme, máme performera hneď zastaviť. Počas celej trasy nám Zahy rozprával osobné príbehy, ktoré ho viazali k jednotlivým lokalitám. Boli to známe miesta, kde pravdepodobne bol každý, kto žije, žil alebo bol dlhší čas v Bratislave. Ku každému miestu patrila osobná spomienka, spoločenský fakt alebo peripetia spojená s organizáciou performancie. Pri kaviarni, „KC-čku“ aj v podchode nám performer vyrozprával dôležité momenty z jeho života: napríklad jeho prvé homosexuálne zážitky a spomienky na ľudí, ktorí mu pomohli zistiť jeho sexuálnu orientáciu. On na tých miestach našiel pravdu o sebe, ale aj nám ponúkol, aby sme hľadali tú našu, lebo mesto má veľkú pamäť. Performer sa výrazne vyjadroval aj pomocou pohybovej štylizácie, kotrmelcov alebo lezením či šplhaním po pamiatkach. Pravda sa hľadala všade, pod opadávajúcou omietkou steny, pod autami, v každej dierke a otvore. Pri každom mieste zároveň podľa charakteru spovede zanechal Zahy nejaký artefakt – kondóm, ak išlo o osobnú spomienku, alebo vylepil papier s názorom na kultúrne otázky.
Sugestívny moment nastal pri prechádzaní ulice, kde v minulosti býval kat. Práve vtedy začal Zahy hovoriť o holokauste ako o historickom fakte, ktorý determinuje našu súčasnosť aj budúcnosť. Je to historická rana, s ktorou sa treba vyrovnať. Súčasne sa tu zaoberal otázkou kultúry. Čo to vlastne je? Je to všetko, čo vytvoril človek? Definíciu nechal na nás. Nech si vytvoríme vlastnú teóriu. Pri objektoch, ktoré patria k Starému Mestu – Stará tržnica či pasáž na Námestí Nežnej revolúcie – nám porozprával organizačné peripetie: ako mu nariadenia štátneho hygienika a nepochopenie mestských úradníkov skomplikovali plánovanie performatívnej prechádzky. Vyslovil konkrétnu kritiku byrokratického režimu, ktorý je tiež súčasťou našej kultúry. Zároveň tak odhalil „pravdu“ o fungovaní štátu a mesta.
Ďalší dôležitý moment bol pri Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí. Performer vyliezol do klenby kostola, a keď sa dostal do dostatočnej výšky, formoval svoje telo do polôh podobných barokovým pózam, čím pripomínal napríklad sochy mučeníkov. Performera tak bolo možné vnímať ako mučeníka 21. storočia. Nie iba preto, že je členom queer komunity, ktorá je u nás stále vylúčená na okraj spoločnosti, ale môžeme to vnímať aj v kontexte mladého človeka, ktorý sa snaží o zmenu, ale minulosť a myslenie národa mu to neumožňuje.
Zahy prechádzku ukončil na nábreží Dunaja. Cesta tam viedla popri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde hľadanie pravdy prepojil so svojím starším sólom Stenomúr. Rieši v ňom tému búrania stereotypov o vnímaní homosexuality a opäť odhaľuje aj vlastnú osobnú skúsenosť s vážnym vzťahom. Ďalšia cesta viedla priamo do Dunaja, kde performer zo seba symbolicky zmyl spoločenské nálepky. Keď vyšiel z vody, predviedol veľmi sugestívnu choreografiu, ktorou predstavil svoje skutočné ja, už bez spoločenského nánosu. Na konci prechádzky zaznela aj myšlienka: „Ukázať na niekoho prstom nie je neetické“. Okrem toho, že výrok bol prítomný aj na jednom z plagátov k performancii, Zahy v závere doslova ukazoval prstom na každého náhodného okoloidúceho.
Lukáš Zahy prostredníctvom Hľadania pravdy priniesol pálčivé témy s pohľadom na spoločnosť a mladého človeka. Ukázal, ako spoločenská minulosť i naše osobné rozhodnutia ovplyvňujú nás a naše správanie. Zároveň podľa neho nie je hanbou byť iný a výnimočný, naopak, každý by mal byť úprimne otvorený voči inakosti, a nie sa na to iba hrať.
