Miroslava KoštálováOd prvého uvedenia kultového románu Hlava XXII v Poetickom súbore bratislavskej Novej scény prešlo už viac ako tridsať rokov. Čo je nepochopiteľné, lebo je to výborná kniha, v ktorej Joseph Heller kritizuje predpisy spojené s armádnou byrokraciou. Autor v tomto satirickom diele čiastočne spracoval svoje zážitky z 2. svetovej vojny a čiastočne svoje pocity z celej vojnovej mašinérie.
Vojenskí piloti sa v knihe stávajú otrokmi nariadení, kvôli ktorým sa (ne)dobrovoľne vzdávajú ľudského rozumu. Až na jedného. Hlavná postava, vojak Yossarian, skúša rôzne spôsoby, ako opustiť vojnový mechanizmus. Je to obyčajný človek, ktorý má strach z nezmyselnej smrti a práve preto ho ostatní považujú za blázna. Absurdita vojny a z nej prameniaci tragikomický úškrn predstavujú hlavné ingrediencie amerického románu.
Hlavu XXII prinášajú na javisko nitrianskeho Divadla Andreja Bagara režisér Ján Luterán spolu s dramaturgom Mirom Dachom. Zamerali sa na praktiky vojenskej mašinérie, ktorá má priamy vplyv na správanie ľudí. Zatiaľ, čo v knižnej predlohe sa dej odohráva v južnom Taliansku počas druhej svetovej vojny, nitrianski inscenátori priestor bližšie nešpecifikujú, vďaka čomu sa stáva téma hry univerzálnejšou a prenosnejšou. Podporuje to aj hudobná zložka inscenácie (tvorcovia a Ján Kružliak ml.) – bubnovanie vytvára ruch vojny, atmosféru boja a celkový nátlak vyplývajúci z rôznych situácií. Univerzálne melódie – ako napríklad Óda na radosť či Don‘t worry, be happy idú proti dravosti, spomaľujú tempo a z vojnovej mašinérie robia čosi ľudské. V závere inscenácie spievajú herci Imagine Johnna Lennona. Pieseň umocňuje motív slobody a korešponduje tak s Yossarianovou novou etapou života, v ktorej niet miesta pre násilie a predpisy.
Vďaka akčnej scénografii Michala Lošonského herci vstupujú do aktívnej interakcie s javiskovými objektmi. Význam zavesených rekvizít (pečiatky, náhrobný kríž, noha z figuríny či fragmenty ženského tela v podobe plastík) sa odkrýva postupne, v závislosti od konkrétnych mizanscén. Pohreb zabitého Clevingera (Martin Fratrič) sa napríklad koná tak, že spustia dovtedy v priestore zavesený kríž, oblečú naň čierne sako, nohavice a zase ho vytiahnu späť. Scénograf pracuje s celým priestorom Štúdia. V dolnej časti vytvára celkom nové priestorové usporiadanie a zapája aj hornú časť, ktorá reprezentuje kancelárie majorov, plukovníkov a pod. Elementárnym scénografickým prvkom je veľká pečiatka umiestnená v strede javiska, ktorá odkazuje na nezmyselný predpis, ktorým je Hlava XXII. Príkazy a predpisy, ktorými sa musia riadiť všetci vo vojne, visia (doslova, prostredníctvom zmenšených pečiatok na povrázkoch) nad hercami a pripomínajú im nemožnosť konať podľa vlastného rozhodnutia. Scénografia, podobne ako režijno-dramaturgická koncepcia tak poukazuje na istú prevrátenosť hodnôt, príznačných pre obdobie vojny. Najskôr predpisy, až potom vlastná hlava…
Plastiky elementov ženského tela využívajú herci v obraze, ktorý odkazuje na priestor nevestinca. Porozhadzované skulptúry na scéne zas symbolizujú znásilnenie a zabitie slúžky. V popredí je motív vášne – v prípade nevestinca pôsobia kusy ženského tela ešte pomerne neškodne, no v dome nevinnej slúžky už jasne poukazujú na to, že vo vojne sú hodnoty celkom prevrátené. Yossarianova neposlušnosť je ale v očiach zákonov horšia ako vražda. V kostýmoch Evy Kleinovej sa objavuje motív vojny, aj kontrast k nej. Pri mužských postavách uplatňuje kostýmová výtvarníčka zemité odtiene (čierna, hnedá farba). Takmer všetci mužskí protagonisti sú oblečení v čiernej farbe, ktorá odkazuje na jednotu myslenia. Výnimku predstavuje postava Yossariana – jeho biele tričko môžeme v kontexte inscenácie vnímať ako symbol rebélie a slobodného ducha. Kostýmy herečiek sú vyzývavé, v kontrapunkte voči vojne plnej vyhasnutých životov.
Režisér Ján Luterán spolu s Mirom Dachom akcentujú v inscenácii aj motív bláznovstva. Herci vďaka nemu odkrývajú svoje komické polohy a poukazujú na abnormalitu jednotlivca vo vojnovom besnení (a nielen v ňom). Ako? Smiechom cez slzy. Má to niekoľko úskalí. Tým najzávažnejším je to, že postavy neprechádzajú psychologickým vývinom, ktorý by inscenáciu obohatil o vnútornú dynamiku. Od začiatku do konca sa divák stretáva s presne stanovenými typmi – príťažlivá prostitútka, introvertný major, plukovník prehadzujúci písmená v abecede, nadržaný lekár a pod. Nitriansky ansámbel „vyšperkováva“ svoje postavy prostredníctvom vonkajších výrazových prostriedkov (mimika, gestá, pohyby). No je to zároveň dvojsečná zbraň, pretože divák pri ďalšom výstupe presne vie, v akom duchu sa bude niesť tá-ktorá javisková postava. V dôsledku toho mizne moment prekvapenia. Dej negraduje, necítiť očakávanie či napätie.
Lenka Barilíková a Barbora Andrešičová stvárňujú viacero ženských postáv, ktoré vo väčšej miere reprezentujú tú najhoršiu vzorku „nežného“ pohlavia. Obe herečky kreujú svoje javiskové postavy prostredníctvom vyzývavých pohybov a pohľadov (naivná „rozhoďnôžka“ Luciana, sebavedomá Natelyho kurva, zdravotná sestra). Balansujú na hranici grotesknosti a patetickosti – pripomínajú absurdné figúrky, ktoré sa stávajú otrokyňami svojich vášní a túžob. Herečky sú mimoriadne príťažlivé a ich prejav pôsobí hodnoverne. Daniel Ratimorský kreuje Yossariana ako voľnomyšlienkara neustále sa búriaceho voči vojne. Jeho túžba po slobode poháňaná strachom zo smrti je silnejšia než akékoľvek predpisy. Pracuje s presnými gestami a širokou škálou mimiky, no práve Ratimorského plnokrvnosť a temperament dodávajú postave mladého vojaka pravý punc rebélie.
Zvyšok mužského hereckého obsadenia predstavuje „kabinet vojnových kuriozít“. Marián Viskup ako Pacientov brat neváha vysunúť z ležadla svojho zraneného súrodenca len preto, aby mal pohodlie. Branislav Matuščin využíva pri postave Plukovníka Cathcarta komolenie slov a ich dikciou znásobuje komický efekt. Majora Majora stvárňuje Juraj Ďuriš ako introverta prostredníctvom jednoduchého slovníka. Humorný účinok je znásobený využívaním parochne a masky gorily. Slúžia mu k maskovaniu a neustálemu úteku od povinností s niekým sa baviť a o niečom rozhodovať. Tomáš Turek stvárňuje Doktora Sandersona ako nadržaného muža, ktorý sa stáva otrokom svojich erotických snov.
V inscenácii môžeme nájsť paralely so súčasnosťou. Denne sme svedkami nezmyselných nariadení, o ktorých rozhodujú príslušníci vyšších orgánov a naša mimoriadne vzácna sloboda je týmito príkazmi a zákazmi obmedzovaná. Preto tvorcovia Hlavy XXII poukazujú na nebezpečenstvo (ne)slobody a na odhodlanie človeka bojovať o svoj život. Odporučila by som ju predovšetkým mladším divákom, na ktorých stojí (a zároveň aj padá) dnešný svet.
