Tomáš Procházka„Dám ti jednu radu: Nikdy never Maďarovi,“ povedal mi raz po niekoľkom pohári prosecca kolega-herec a Maďar ako sa patrí. Povedal to ako vyhodnotenie debaty o našich problémoch s mužmi. Môj mužský problém je tiež Maďar ako sa patrí. Žije v Prahe. Aj preto mu hovorím Sabina.
V lete som urobil veľmi radikálne rozhodnutie. Robím ich často a nie vždy sa vyplatia. Na jednej z mojich návštev Prahy som sa po sobotňajšej párty išiel prechádzať po parku Stromovka. Ak ste tam nikdy neboli, mali by ste, dýcha to tam trochu ako Hyde Park a trochu ako Hallmark, a sú tam kačičky a labute, čo je vždy veľmi fajn. Keď som sa rozhliadol po okolí, povedal som si – „I could get used to this.“ Vo vlaku sa z myšlienky stal plán. Odchádzam do Prahy, a to ešte tento rok. Čo tento rok, ešte túto sezónu!
Keď som v cudzom meste, rád sa v ňom strácam. Nikdy nejdem s presne určeným cieľom, jednoducho v jednom momente začnem kráčať a v jednom momente prestanem. Veľmi forrestgumpovské. Takto som spoznal Rím, Londýn a aj Berlín. Teraz bol čas spoznávať Prahu. Hľadanie mojej vlastnej Prahy mi nápadne pripomína esej Virginie Woolfovej o ženách spisovateľkách a ich vlastných izbách. Nasledujúce dni pijem pivo v heterosexuálnej spoločnosti a nehovorím o divadle, hoci som začal pracovať na tretej časti trilógie Stratená generácia. Konečne. Mám rád výzvy.
„A Maťa Talagu poznáš?”
Môj dobrý priateľ a talentovaný výtvarník Denis Baštuga, ktorý žije v Prahe dlhšie ako ja, zháňal účinkujúcich pre pražskú reprízu SOMA – konceptuálnej choreografie skvelého Martina Talagu. Jedno z uvedení som videl na žilinskom festivale KIOSK. Z choreografického hľadiska ide o veľmi jednoduchý princíp. Mužské telá v priestore striedajú polohy, v ktorých spoznávate Vitruviovho muža, Stvorenie sveta, Afroditu a Dávida. V sterilne čistom prostredí Novej synagógy som mal problém vidieť v tom hlbší zmysel. Až keď prišiel deň prvej skúšky. Zrazu boli v priestore mužské telá z celej farebnej palety. Vyrysovaný, šľachovitý, tučnejší, mužnejší… Áno, na dvere klopal môj dlhodobý komplex z postavy, s ktorým zápasím od chvíle prvého telocviku na základnej škole.
V čom je posolstvo SOMA výnimočné? Žijeme časy #metoo, rovnoprávnosti a neustáleho poukazovania na fenomén „male privilege“. Cítim, ako podo mnou praská tenký ľad, ale ešte sa nepoburujte. Som zarytý feminista a fakt, že v 21. storočí musíme stále protestovať za právo voľby a fakt, že ženy dostávajú za tú istú prácu o niekoľko desiatok percent menej peňazí, je pre mňa vrcholne poburujúci a vždy mi to dvihne tlak. Je tu však príbeh, o ktorom sa hovorí málo, a to je mužské telo. Tabuizovanie, resp. shaming mužského tela. Zamýšľam sa nad tým, kde sa stala chyba, keď nemáme problém s tým, že po javisku prebehne nahá žena (pretože je to predsa estetické), ale akonáhle vidíme penis, resp. nahého muža, div že neorganizujeme protesty a nevoláme morálnu políciu. Priznajte sa, koľkokrát ste odvrátili oči alebo ste sa v „sebaobrane“ uškrnuli, keď ste videli v inscenácii obnažené mužské telo? SOMA svojím minimalistickým spracovaním veľmi elegantne otvára túto citlivú tému. Všetci účinkujúci majú rovnaké zadanie. Rovnaké pravidlá. Sme si rovní. Six-pack vedľa bruška, mladý vedľa dôchodcu. Cítil som sa ako po trojhodinovej meditácii. V absolútnom kontakte so sebou samým.
,,Vy mluvíte moc hezky česky, ani bych nepoznal že jste Slovák.“
I often look in the mirror and speak different language just so.
I can have more time without myself.
Toto nie je prvýkrát, čo som utiekol.
Po skončení VŠMU som utiekol do Londýna. Nemal som prácu, ani perspektívu práce, a mal som pocit, že som za 20 rokov času stráveného v školskom systéme SR nič nezažil. Navyše, vysoká škola sa neskončila nijakým epickým rošambo, ako to poznáme z filmov. Ešte doteraz mi znie v hlave veta: „Týmto vám oznamujem, že ste skončili štúdium na VŠMU. Môžete odísť.“ V angličtine sa týmto útekom hovorí veľmi pekne „soul-searching“ – hľadanie duše. Ale je to skutočne hľadanie duše, keď vy ani neviete, kto vlastne ste? Bol som presvedčený, že sa na Slovensko nevrátim. Osud to zariadil inak. Asi chvalabohu. Za tri roky sa moja kariéra rozbehla skvelým tempom. Mám pocit, že som konečne našiel v tej veľkej „budove“ menom „divadlo“ svoje správne poschodie. Že sa približujem k niečomu, čo sa bude dať za pár rokov pomenovať ako môj rukopis.
Istá módna návrhárka a moja dôverná priateľka sa ma pýtala: „Myslíš, že budeme stále pred niečím utekať?“
Ak sa mám vrátiť k eseji Virgine Woolfovej Vlastná izba, myslím, že v súčasnom spoločenskom tempe potrebujeme ako umelci oveľa viac, než „len“ vlastnú izbu a peniaze. Je to príznak nenásytnosti generácie Y? Keď nie vlastná izba, tak čo teda? Čo tak vlastné mesto? Naše mesto. Mesto, ktoré nie je dovolenkovou destináciou, ale ktoré nám supluje vlastnú izbu. Ktoré nás izoluje od reality nášho skutočného mesta a umožňuje tak vidieť veci s potrebným odstupom. Nemusí to byť metropola a nemusí to byť ani mimo našej krajiny pôvodu, možno je to dedina. Možno je to Banská Bystrica. Naše vlastné mesto. Od ktorého nemáme kľúč, ale máme v ňom povedzme obľúbenú kaviareň alebo nočný klub. Alebo tam žije náš milenec či milenka… A City of One’s Own.
