Tanečná metafora tínedžerského života

Ako píšu autorky v anotácii – vychádzali „zo svojich spomienok, pocitov, vnemov či myšlienok na obdobie, v ktorom sa formovali do fázy dospelosti“. Tie sa stali ich inšpiráciou, avšak konkrétnym inscenačným materiálom boli názory z dotazníkov, ktoré vyplnila asi sedemdesiatka mladých ľudí. V nich prezradili, čo počúvajú, pozerajú, o čom sa rozprávajú a ako premýšľajú o súčasných problémoch či vlastnom duševnom zdraví. Obe tvorkyne – scénická a kostýmová výtvarníčka Zuzu Hudek aj choreografka Barbora Janáková učia na školách, dospievajúcu generáciu tak majú priamo pred očami. Ďalším výrazným inšpiračným zdrojom bola pre nich kniha Sedem strašidiel pod posteľou autoriek Irie G. Parente a Selene M. Pascual, ktoré cez metaforu strašidiel rozprávajú o strachoch, starostiach a mentálnych problémoch detí. Hoci ide o bohato ilustrovanú knihu pre deti od desiatich rokov, téma mentálneho zdravia je v nej podaná nadčasovo, pútavo a prínosne aj pre dospelých.

Výsledné scénické dielo nemá dej, nerozpráva príbeh, ktorý by mal začiatok a koniec, je skôr – podobne ako naše spomienky či odpovede v dotazníkoch – mozaikou obrazov, situácií, pohybových kompozícií, multifunkčných kostýmov a rekvizít. Tie obsahovo reflektujú pocity a videnie sveta dospievajúcich, ich neistoty, obavy, vzdor, ale aj boj s vlastnými démonmi, osamelosťou či poruchou koncentrácie. A hoci sa z naznačeného môže zdať, že Metamorphosis je temným ťažkým dielom, opak je pravdou. Či skôr, to ponuré sa bude skrývať pod maskou svietivých odevov a tanečnej hudby a iba v náznakoch sa kde-tu prederie na povrch. Tak, ako sa to dnes deje nielen vo svete divadelnej fikcie, ale aj v bežnom živote.

Ideme na to správne?

Premiéra sa uskutočnila v bratislavskom kultúrnom centre PAKT. Performerky (Soňa Kúdelová, Magdaléna Takáčová, Dáša Grambličková) a performera (Daniel Raček) stretávajú diváci už na schodoch či v chodbe pred vstupom do sály. Miešajú sa s davom, hoci kostýmami a farebnými vakmi so šnúrovými popruhmi z neho trocha vytŕčajú. Tvár im čiastočne zakrýva kapucňa, čosi si mrmlú popod nos. Nerozumieme presné slová, to by sme sa pri nich museli zastaviť a počúvať, venovať im pozornosť. Keď sa usadíme, pokračujú v rozprávaní, len sa postupne presunú na scénu a k ich výpovediam pribudne ďalšia zvuková vrstva – reprodukovaný monológ mladého chlapca, nahovorený ASMR štýlom. Občas sa nám podarí započuť slovo, útržok vety: „depresia“, „samota“, „technológie“…

Postupne hlasy utíchajú, počujeme hovoriť len Dášu Grambličkovú, ktorá jediná zastupuje generáciu, o ktorej predstavenie je a pre ktorú je primárne určené. Je študentkou 2. ročníka gymnázia a skupinu etablovaných tanečníkov doplnila na základe kastingu. „Mohol by mi niekto povedať, či na to idem správne?“ pýta sa. Ostatní ju obkolesia a opäť jej naraz, cez seba radia či vyjadrujú svoj názor. Metafora množstva informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán aj tu podčiarkuje, že vo výsledku ostávame vo svojich rozhodnutiach sami a často si nakoniec nezvolíme nič.

V ďalšom obraze si performeri vyťahujú z vakov sivé nafukovacie vankúše, ktoré tvarovo pripomínajú akési zvláštne postavičky bez jasných končatín. Možno sú obrazom spomínaných strašidiel z knihy, skrývajúcich sa pod posteľou. Neskôr sa do predstavenia ešte vrátia, ku koncu, avšak vo forme obliečok ľudskej veľkosti. Performeri sa do nich oblečú, nafúknu, vďaka čomu sa z pôvodne neživej veci stane pohyblivá neforemná bytosť, ktorá je trochu smiešna, ale súčasne desivá. Niekedy sa pokúša tancovať, je vtipne neobratná. Vzápätí však postavičky začínajú napríklad biť samé seba, v čom môžeme čítať referenciu na sebapoškodzovanie, vyskytujúce sa dnes často medzi mladými ľuďmi.

Živé scrollovanie TikTokom

Zuzu Hudek hľadala objekty, ktoré by dokázali podliehať metamorfóze – či už tvarovej alebo významovej. Po skončení predstavenia sme cez fotografie mohli nahliadnuť do procesu tohto hľadania, ktorý zahŕňal experimentovanie s rôznymi materiálmi, formami, prístupmi. Hudek chcela dospieť k výsledku, ktorý by pokrýval témy znovuzrodenia, oslobodenia, ale aj úzkosti, starnutia, rozpadu, či opotrebovania. A kostýmy performerov toto úsilie aj napĺňajú – nenasledujú nejaký konkrétny módny štýl, sú pozošívané z rôznych secondhandových kúskov, telá zakrývajú a súčasne odkrývajú, sú ľahko modifikovateľné a tým dokážu sugerovať rôzne typy nálad či dokonca metamorfovať do celkom iných objektov. V jednom obraze, ktorý pripomína techno tancovačku (i keď možno to bol hudobný štýl môjmu veku neznámy), sa bundy performerov v blikote stroboskopu premieňajú na ďalšie ľudské telá.

Performeri počas predstavenia tancujú, pózujú so sileným úsmevom, simulujú skok padákom, hrajú akože futbal či kolky. Všetky tieto obrazy sa pomerne rýchlo menia, kým identifikujeme význam jedného, už ho vystrieda ďalší. Podobne, ako keď scrollujeme videá na Instagrame či TikToku. Zdanlivý chaos je odrazom súčasného fungovania mladých ľudí – majú problém s koncentráciou, nedokážu niečomu venovať pozornosť dlhšie ako pár sekúnd. Ich mozog potrebuje neustále stimuly – či už vizuálne alebo zvukové. Na sociálnych sieťach sa amatérske mieša s profesionálnym, umenie sa zlieva s brakom. Zdanlivá neusporiadanosť či občas iritujúca hudba sú tak v diele znakmi dnešnej generácie, ktorá – či už v reálnom alebo virtuálnom svete – funguje niekedy pre nás nepochopiteľným spôsobom.     

V závere sa opäť vracia monológ mladého muža z úvodu a keďže ho už nerušia iné hlasy, zreteľne počujeme o čom hovorí: „naučil som sa nasilu usmievať“, „nechcem byť čudný“, „keď som mal 17, ocitol som sa prvýkrát v tme“, „nosím tajomstvá“, „vyhýbal som sa kamarátom, škole, mame“, „menil som sa na masu temnoty“. Vety sú síce citáciami z knihy Sedem strašidiel pod posteľou, ale ich obsah, hoci možno povedaný inými slovami, zaznieva dnes z úst mnohých tínedžeriek a tínedžerov. I keď nie vždy nahlas. Chlapec v predstavení síce povie, že „nejaké svetlo sa vždy nájde“, v realite to tak, žiaľ, byť nemusí. Performancia s motívom nádeje vedome pracuje a neraz využíva kontrast svetla a tmy, rozvíja element svetla v mnohých inscenačných nápadoch (lesklá látka mikín, fosforeskujúce látky, šnúry a pod.).

Zrážka generácií

Dielo malo dve generálkové uvedenia s publikom zo stredných škôl – študentky a študenti vraj bez problémov identifikovali všetky symboly, s ktorými tvorkyne pracovali. Hovorili, že to, čo vidia, je naozaj o nich. Zjavne tak autorský tím zvolil jazyk mladých a zreteľne k nim pomocou neho prehovára. Dielo by ďalej malo putovať po školách, zoznamovať mladú generáciu nielen so súčasným tancom, ale aj provokovať nástojčivejšie diskusie o duševnom zdraví.

V nás generačne starších zanechala trochu rozpačité dojmy – možno sme však na niektoré jej línie skrátka príliš starí. Áno, na pohybové kreácie Daniela Račeka či Sone Kúdeľovej je radosť sa pozerať, pretože sú to veľmi disponovaní tanečníci a aj ich výraz bez problémov balansuje medzi vážnosťou, iróniou, až sebairóniou. Zdá sa, že si dianie na scéne užívajú, hoci občas nebolo zrejmé, prečo a či sa majú prevteliť do rolí tínedžerov. Niekedy síce zastupujú hlas dospelých, avšak ktovie, či by performancia nefungovala presvedčivejšie s mladším kolektívom účinkujúcich.

Metamorphosis nemá príbeh, ani jasnú choreografickú štruktúru, pohybové pasáže kvalitatívne kolíšu. Niektoré sú svieže a vtipné, iné zbytočne natiahnuté, až nudné. Taký je však vlastne tínedžerský život. Rozkolísaný, nevyvážený, občas trochu trápny. Dosiahnuť tento efekt bol možno umelecký zámer.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová