Experiment s formou

Život ako RPG

Dramaturgia performancie lineárne sledovala vývoj performerkinho osobného života – od detstva a dôvodov, ako sa k hraniu videohier dostala, až po súčasnosť. V úvode, pri hraní tetrisu, Durná prezradila, že k hraniu ju priviedol jej otec. Tento vzťah dcéry a otca sa preplietal dramaturgiou celej performancie. Téma vyvrcholila v poslednej scéne, v ktorej si performerka nasadila VR okuliare a vytvorila utopistickú krajinu s vodopádom. Na záver tak vznikla krajina, ktorú by mu Durná rada predstavila, a oblúk vzťahu s otcom sa uzavrel. Oceňujem, ako popri technológiách dokázala byť v celej performancii veľmi citlivo prítomná aj osobná rovina vzťahu dieťaťa a rodiča. Rovnako oceňujem, že sa performerka neutiekala k psychologizácii, ale dokázala si udržať od témy patričný odstup, čím táto rovina adekvátne kontrastovala s technologickou stránkou performancie.

V pasážach, kde performerka rozprávala o svojich školských časoch, tvorivý tím veľmi vhodne využil slovník RPG hier (Role-Playing Game), kde si hráči alebo hráčky vyberú svoj charakter, navrhnú jeho výzor a priradia mu jednotlivé atribúty. Vďaka nim charakter získa isté výhody pri plnení misií v hre. Tak sa publikum dozvedelo, ktoré situácie v živote pridali performerke napríklad „um“ (intelligence +), a ktoré ubrali „fyzickú silu“ (strength –). Toto využitie herného slovníka bolo veľmi vydarené, keďže sa s ním mohli stotožniť aj nehráči a nehráčky skrze osobný príbeh performerky. Zároveň to vytvorilo aj istú komickú a uvoľnenú rovinu performancie, ktorá pomohla k celkovej komplexite diela.

Playformance: Walkthrough neposkytla len náhľad do života performerky, no rovnako predstavila aj rôzne hráčske zariadenia od konca 90. rokov. Začalo sa staršou konzolou, na ktorej sa hral tetris, prešlo sa cez PC a PlayStation 4 až po virtuálnu realitu. Tak ako nás performerka previedla časom svojho dospievania, boli aj diváci nepriamymi svedkami vývoja technológie.

Publikum ako svedok nenávratných rozhodnutí

V performancii sa striedali herecké akcie s hraním hier zo záznamu, ako aj naživo. V úvode celej performancie odohrala Durná vlastný krátky DJ-set, ktorý sa skladal z nasamplovaných zvukov z hry Warcraft 3. Tvorivý tím sa neskôr k tejto hre vrátil, keď sa za performerkou projektoval záznam jednej hernej partie, zatiaľ čo ona rozprávala o svojich stredoškolských časoch.

Zaujímavý moment nastal, keď performerka predstavila hru Detroit: Become Human ako jednu, ku ktorej má veľmi osobný vzťah. V tejto časti sme boli svedkami Durnej zanieteného rozprávania o spomenutej hre. V hre sa hráči a hráčky ocitajú na strane androidov, ktorí sa snažia vydobyť si svoju nezávislosť. Performerka vybrala jednu kapitolu, ktorú za prítomnosti publika prešla. Celá hra je postavená na zásadných morálnych rozhodnutiach. Častokrát vo veľmi vypätej situácii dostane hráč alebo hráčka na výber z pár možností a v priebehu niekoľkých sekúnd sa musí rozhodnúť, či napríklad niekoho zachráni alebo nie. To však môže viesť k sťaženiu konkrétnej situácie, v ktorej sa hráč alebo hráčka nachádza, no neskôr môže práve zachránená postava pomôcť pri plnení rôznych úloh. Sprievod hrou pôsobil imerzívne. Performerka veľmi dobre a pútavo vysvetlila základný princíp hry, ako aj vzťahy medzi jednotlivými charaktermi. Práve táto časť mala potenciál, aby bolo publikum intenzívnejšie zapojené do procesu rozhodovania. Je však škoda, že aj v tejto časti performancie ostalo naďalej pasívne. A tak sa imerzívny potenciál danej scény nepodarilo celkom využiť. Durná poznala hru a aj dôsledky jednotlivých rozhodnutí vo vybranej kapitole, na základe čoho rozprávala o ich možných dopadoch. Bolo by zaujímavé sledovať ako sa hra vyvinie na základe rozhodnutí divákov. Táto náhoda by práve pridala na jedinečnosti každého jedného uvedenia diela, keďže by sa vývin hry odvíjal od konkrétneho publika.

Playformance ako happening

Playformance: Walkthrough sa konala v bratislavskom klube WAX. Tvorivý tím naplno využil jedinečné danosti priestoru, ktoré spočívajú v svetelnom LED páse umiestnenom na strope. K nemu boli vytvorené po bokoch oblúkové konštrukcie, ktoré obsahovali ďalšie ovládateľné LED a vytvorili tak svetelný tunel. Práca so svetlom vychádzala zo špecifík predstavených hier a reagovala na to, čo sa v nich práve odohrávalo. Divákov z každej strany obklopovali LED svetlá, a tým sa upevnil imerzívny aspekt performancie. Tvorivý tím veľmi umne pracoval aj s modrým svietením, ktoré vynegovalo farbu, ktorú všetci poznáme, keď projektor nemá signál. To umožnilo prirodzený prechod medzi scénami. Preto momenty, kedy sa menili projektované obrazy jednotlivých herných zariadení, nepôsobili rušivo a ani príliš technicky. Prácu so svetlom hodnotím ako veľmi citlivú, odrážajúcu špecifiká vybraných videohier. Zároveň využitie interaktívnych svietidiel, ktoré v reálnom čase reagujú na to, čo sa práve na javisku odohráva, nie je v slovenskom divadelnom kontexte veľmi časté. Prinášanie VJ-ingových princípov do divadla veľmi oceňujem, nakoľko je odrazom multidisciplinárneho myslenia tvorcov a tvorkýň performancie.

Koniec performancie sa prirodzene premenil do dvoch DJ-setov, ktoré pokračovali celým večerom. Tvorivý tím projektom Playformance: Walkthrough tak v konečnom dôsledku vytvoril veľmi zaujímavý happening. Experimentovanie s formou performancie a hrania hier má veľký potenciál pre slovenské performatívne umenie, pretože samotný formát dokáže veľmi dobre vtiahnuť publikum a vytvoriť s ním jedinečnú interakciu. Verím, že Playformance: Walkthrough je len začiatkom pre tvorivý tím na ceste objavovania a experimentovania s týmto typom formátu.