MLOKi

Správa o stave (nezávislého) umelca

Nie je to tak dávno, keď sme namiesto v divadlách sedeli pred monitormi našich počítačov. Boli to časy krušné – ako pre divákov, tak i pre tvorcov. Na našej scéne síce vzniklo niekoľko zaujímavých diel pre online priestor, no väčšinou napĺňali skôr charakter chladných digitálnych kópií inscenácií pôvodne vytvorených pre javisko. Z tohto rámca sa vymykalo iba zopár projektov s reálnou ambíciou byť interaktívnejšími a živo reagujúcimi na túto bizarnú situáciu. Patrí medzi ne aj online stretnutie štyroch svojských umelcov, ktorí sa v apríli rozhodli ukončiť niekoľkomesačnú tvorivú stagnáciu, a to z jednoduchého dôvodu – lebo mali Ešte väčšiu potrebu. A síce sa mi ani v myšlienkach nechce vracať k lockdownu, predsa len mám potrebu o tomto performatívnom online pokuse napísať – doslova ju „cítim, bolí ma, teší ma“.

V marci 2017 v Štúdiu 12 štvorica Lýdia Ondrušová (vtedy ešte Petrušová), Zuzana Haverda, Peter Tilajčík a Tomáš Procházka uviedli „performatívnu instastory“ s prostým názvom Veľká potreba (a výpovedným podtitulom citovaným v úvode tohto článku). Vtedy mali veľkú potrebu ukázať, ako vyzerá život absolventov umeleckej školy. Úprimne sa vyznať z toho, že vyštudovať VŠMU automaticky neznamená angažmán v SND, ale často úplný opak – svojej profesii sa venujú zadarmo alebo za „kávovné“ a na živobytie si zarábajú napríklad aj v Kauflande. V apríli 2021 prišli s ešte väčšou potrebou. Po štyroch rokoch sa síce čo-to zmenilo, no východisková situácia absolventa umeleckej školy, ktorý nemôže plnohodnotne vykonávať svoje povolanie, zostala rovnaká. Akurát, že tentokrát ju umocnila ešte celosvetová pandémia. Nemenná pri tom zostala i bezbrehá autenticita, ktorá sprevádza aj Ešte väčšiu potrebu. Ide snáď o jediný online projekt v rámci našej scény, ktorý mne osobne dokázal sprostredkovať takmer rovnako výraznú emóciu, akú možno očakávať od živého divadla.

Ešte väčšia potreba je vlastne spoveďou štyroch nezávislých umelcov – herečiek Lýdie Ondrušovej a Zuzany Haverdy, herca Petra Tilajčíka a režiséra Tomáša Procházku (alias Grófky alias Cuntessy). Každý z nich sa vyznáva z toho, čo preňho pandemický rok znamenal, ako sa dokázal vysporiadať so situáciou zavretých divadiel, nemožnosťou tvorby a súčasne nutnosťou žiť v uzavretom priestore sám so sebou. Prezentujú svoje „návody“ od to do listov a presných denných režimov, cez upratovanie, kúpu nových matracov či pečenie zákuskov, až po vytvorenie trans alter ega plného radosti zo života ako pendanta depresívnych stavov. Ešte väčšia potreba je záznamom ich bežných denných činností počas nebežnej lockdownovej situácie i súpisom ich „pokoronových“ snov a plánov. Je skrátka správou o stave pandemickej mysle a (bez)významnosti života (nielen) nezávislého umelca.

Prvá Veľká potreba bola postavená na jednoduchom koncepte – striedali sa sólo výstupy pred publikom so skupinovými scénami, ktoré sa odohrávali v provizórnej šatni a divákom v sále boli sprostredkované pomocou videoprojekcie. Osobné sólo spovede hercov predstavovali divadelne aranžované mizanscény, zatiaľ čo obrazy zo šatne boli skôr takým bežným „kecaním“ v pauzách medzi jednotlivými výstupmi. V online pokračovanísa opakuje obdobná štruktúra: skupinový videohovor je popretkávaný autorskými videami, ktoré každý z tvorcov spracoval vlastným invenčným spôsobom, takže sa v nich odrážajú ich svojské osobnosti. Napríklad Tomáša Procházku vidíme v postrihanom videu (okrem iného) ako polonahú zvodnú Cuntessu šťastne pobiehať po pražských uliciach s kartónovým nápisom: „GOT DICK“. Zo spievaného podmazu (Mad World os Garyho Julesa) je však zrejmé, že toto obdobie preňho nebolo najjednoduchším. Závan frustrácie cítiť aj z pandemického videodenníka Petra Tilajčíka, napriek tomu (a práve preto), že v ňom iba mapuje svoje každodenného činnosti od rannej hygieny až po prípravu večere.

Pod réžiou projektu je podpísaný Procházka, ktorý počas kolektívneho videohovoru kládol ostatným otázky napĺňajúce dramaturgický koncept – výpoveď o lockdownovom prežívaní. Autorkou výslednej zostrihanej verzie je Ondrušová, ktorá však skupinové rozprávanie s autorskými videami skladá už bez čitateľnejšieho dramaturgického kľúča.Akoby jej skôr išlo o postupné dávkovanie emócií, čo eskaluje v takmer záverečnej dojemnej scéne, kde sa Ondrušová a Haverda skrz úprimné slzy vyznávajú zo svojich sklamaní. V istom zmysle ide o záver s katarzným potenciálom, ktorý zdôrazňuje skupinové grimasové finále a skladba Winston Churchill´s Boy od Benjamina Clementina. Navzdory tomu dielu chýba akási jasnejšia bodka. Aj keď možno si len tvorivý tím opäť necháva otvorené vrátka pre ďalšie pokračovanie…

Vo videoperformancii sa rovnako ako v prvej inscenácii objavuje popri sebe absolútna úprimnosť, miestami vháňajúca slzy do očí, s humorne pôsobiacim nadhľadom, až trpkou sebairóniou. V tom tkvie živosť tohto projektu, a to napriek tomu, že ide o digitálne dielo existujúce v bizarnom internetovom pseudopriestore. Peter Tilajčík tu spomenul prirovnanie, ktoré sa celkom hodí aj na online divadlo – že je to „ako lízať med cez sklo“. Netvrdím, že Ešte väčšia potreba dokáže konkurovať živému predstaveniu, ale vďaka jednoduchosti a úprimnosti konceptu, ktorý sa na nič extra nehrá, skrátka je – tu a teraz, bez zbytočných špeciálnych digitálnych efektov, som dokázala cítiť závan tej sladkej medovej chuti.

Text vznikol na základe výskumu, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.


Autori diela: Zuzana Haverda, Lýdia Ondrušová, Tomáš Procházka, Peter Tilajčík
Účinkujú: Zuzana Haverda, Lýdia Ondrušová, Tomáš Procházka, Peter Tilajčík
Réžia: Tomáš Procházka

Premiéra: 10. apríl 2021


Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.