Martina BorodovčákováHostiteľské divadlo festivalu sa predstavilo svojou komornou hrou škótskeho autora Davida Harrowera Blackbird. Pomerne nová hra z roku 2005 sa tak dočkala slovenskej premiéry. V tomto prípade dramaturgia Slovenského komorného divadla prejavila odvahu, hra totiž hovorí o téme, ktorá je v našej spoločnosti ešte stále tabuizovaná – o pedofílii. Stále máme tendenciu zakrývať si pred týmto problémom oči a tváriť sa, že neexistuje. Táto téma by sa však mala dostať viac do verejného priestoru.
Autor David Harrower napísal hru na základe skutočných udalostí, keď mladá žena vyhľadala po pätnástich rokoch muža, s ktorým mala ako dvanásťročná sexuálny vzťah, a ktorý bol následne za to odsúdený. Harrower charakterizoval svoju hru ako „milostný príbeh dvoch ľudí, ktorí zažili niečo, čo zmenilo ich životy.“ Áno, zmenilo. Sotva však k lepšiemu. Una (Kamila Antalová) po pätnástich rokoch navštívi šokovaného Raya (Jána Kožucha) na jeho pracovisku, keď sa jej ho podarí vypátrať vďaka reklame v novinách. Rayovi sa pod novým menom podarilo vybudovať si nový život, ktorý mu však Una svojou návštevou ohrozí. Stretávajú sa v jedálni pre zamestnancov plnej odpadkov, kde sa otvorene konfrontujú. Obaja sa postavia k svojej minulosti. Ich minulosť ich ťaží. Una sa snaží pochopiť, prečo sa to všetko stalo, zmietajú ňou protichodné emócie, prechádza cez hnev, rozčarovanie, zmätenie až k stále neutíchajúcej príťažlivosti k Rayovi, ktorého ako dvanásťročná milovala a verila mu. Vystrašený Ray nechce odpovedať na jej otázky, nevie, nechce pochopiť zámer jej návštevy.
Dialóg prebieha v niekoľkých emocionálnych rovinách. Text je špecifický aj po jazykovej stránke, vety sú fragmentarizované, úsečné. Práve pri takomto type dialógu herci mohli prejaviť svoje majstrovstvo. Temporytmus inscenácie stojí a padá na výkone hercov. Herecky je v inscenácii dominantná Una, od začiatku v konfrontácii vedie, zároveň však prejavuje aj svoju slabosť, zranené dieťa v nej. Divák spočiatku nevie, o čo ide, prečo Raya navštívila, a na ktorú stranu sa má prikloniť. Hru možno interpetovať rôzne. Išlo o zločin, zneužívanie, alebo o čistú lásku? Mal to Ray urobiť? Mal byť súdený? Ray obhajuje svoje konanie, ospravedlňuje ho a hovorí, že už bol za svoj čin potrestaný, že už má právo na normálny život. Una však ako obeť nemohla svojmu osudu uniknúť, musela zostať v tom istom meste, kde na ňu všetci ukazovali prstom. Už navždy na nej ostala „škrvna“ tohto činu. Keď na konci hry pri prichádza za Rayom jeho nevlastná dcéra nápadne pripomínajúca Unu, diváka zamrazí. Zopakuje sa zas história? Una Raya prosí, aby to nerobil, nech odíde. Koniec je nejednozačný a vyvoláva mnoho otázok, na ktoré si každý musí odpovedať sám.
