Matej MoškoMinule sme si hovorili o tom, aké zlo vie napáchať voľný scenár. Tentokrát sme sa ocitli na opačnej strane natretého chleba. Áno, herci hovorili aj po slovensky a musel som občas nejaké tie slajdy odkliknúť. Ale naši národní herci ukázali, že sa naozaj vedia naučiť aj dlhý text od slova do slova.
Poznámka č.1: Rechnitz to je od slova recht? Že akože budú mať pravdu? Alebo budú v práve?
Poznámka č.2: Ak bude Zuzana Porubjaková celý čas hovoriť po anglicky, toto bude najlepšie titulkovanie festivalu.
Poznámka č.3: Pozerám v programe, že to má mať hodinu dvadsať. Porubjaková ešte stále recituje anglickú básničku. Klobúk dole. Desať minút za nami. Len tak ďalej.
Poznámka č.4: Začínam sa báť, či sa nám za ten zvyšný čas podarí odklikať všetkých 460 slajdov. Porubjaková stále prednáša. Hop, nie? Či? Pýta si vodu. To nemám v titulkoch. A čo? Veď aj ja by som si musel vypýtať, ak by som 15 minút v kuse žvatlal po anglicky. Už je to tu, Kovár očividne natiahol vzduch do bránice. Bude hovoriť!
Poznámka č.5 alebo ako sa to má robiť: Oni recitujú! Oni všetci recitujú. A každý z nich sa pred svojou replikou zhruba tri sekundy pripravuje. Natiahne vzduch do bránice, vypne hruď, pozrie sa na divákov a spustí. Ak sa nič nezmení, toto budem prednášať na staré kolená svojmu titulkovaciemu dorastu. Toto bude príklad pre všetkých, ako sa má robiť divadlo pre titulky! Toto je ono! A… a som tri slajdy pozadu.
Poznámka č.6: Prestávam vnímať, čo hovoria. Monotónny, rytmizovaný prejav, ako keď moje splužiačky prednášali Rúfusove básničky, už vnímam ako hudbu. Raz, dva, tri, štyri, KLIK, raz, dva, tri, štyri, KLIK, pauza (dva takty), KLIK, raz, dva, tri, štyri, klik, refrén (Porubjaková niečo zopakuje po anglicky), KLIK, pauza (dva takty)… Takto presne nerobil ani Ballek HOLLYROTHa!
Poznámka č.7: Milujem, keď sa v divadle zhasne. Vtedy tiež na chvíľu vypnem titulky a užívam si tmu až kým niekto neprehovorí. (Spravidla divadelníci zhasínajú len preto, aby potom mohli hovoriť do tmy.) A práve vtedy je moja chvíľa. Rovnako ako herci hlasom, vypaľujem ja v divadelnej tme bielymi písmenami slová do vzduchoprázdna. Pre toto to robím!
Poznámka č.8: Sviečky! Titulky vo svetle sviečok, to je úplne nový, predtým nepoznaný vnem. Opakujem sa, ale takto sa má robiť divadlo! Len tma, sviečky, hlasy a studené svetlo titulkov, ktoré celej scéne vládnu. Som v siedmom nebi. Teda popravde som v osvetľovacej kabíne, ale aj to stačí na to, aby som mal nad divákmi navrch.
Poznámka č.9: Pozerám sa na kontrolný monitor, kde nám po celý čas v nízkej frekvencii bliká obraz z veľkej sály. Maďari Demenciu ešte nedohrali. Titulkujú dvojjazyčne pomocou dvoch obrazoviek po stranách sály. Škoda. Keď sa vraciam pohľadom na titulkovací meisterstück (aj to slovo sedí s tou nemeckou tému) odoznieva posledná replika „Bože“, ktorú mám ja prezieravo na samostatnom titulku (Dear God). Záver predstavenia. Dokonalé.
Poznámka č.10: No a ten zvyšok, teda ak si odmyslím titulky: Vôbec nemali pravdu. Fakt, že klobúk dole za pohľad z tej druhej strany – akože z Nemeckej (ale to priniesol text, či?). Rechnitz je pre mňa iba ďalšia z radu bezzubých inscenácií o tom, že mňa sa predsa ten holokaust netýka. Že to tí druhí zmanipulovali aj umenie, aby slúžilo ich nadradenosti. Že my sme tí správni.
Poznámka bez čísla pre budúce generácie divadelných historikov: Až budete vo všetkých mojich zápisníkoch hľadať poznámky k udajne utajovanému tretiemu dielu Zápisníka titulkovača, vedzte, že som o ne mohol prísť buď na pive v a4-ke, na hokeji v Malom Ríme alebo na neplánovanom ukočení dňa v Storme. Viac vám pomôcť neviem, na žiadnom inom mieste som v tretí deň Novej drámy nebol.
Poznámka bez čísla 2: V texte nehľadajte podobnosť so žiadnym divadelným predstavením ani s mojimi či s vašimi predstavami o novej dráme. V tomto prípade vám však podobnosť so svetom, no nie so svetlom, upierať nemôžem.
