Kladiem si otázku, komu je tento film určený. Návštevníkom kina Lumière, ktorí sa vyhrnuli v mase zo sály ešte kým doznela Brezovského hudba v záverečných titulkoch? Alebo prázdnym tváram s pohľadmi uprenými do prázdna, ktoré stretám, keď prechádzam ulicami Bratislavy? Alebo je to snáď film určený študentom umenia, ktorí síce vedia mechanicky generovať pekné obrázky, ale prázdnotu svojich výpovedí skrývajú za nálepku autorského prístupu?
Hrana nie je autorským filmom (a ak si odmyslíme záverečný animák, ktorý popri Brezovského tvorbe pôsobí ako oddychová prechádzka parkom), tak je to film štýlom celkom obyčajný, vlastne úplne nezaujímavý.. a chce sa mi zvolať: „Konečne! Načo aj?!” Brezovského tvorba je výnimočná a nepotrebuje nič navyše.
Pre ľudí, ktorí o ňom vo filme hovoria, bol Marek Brezovský géniom, ktorého ste mohli milovať alebo v kúte duše ticho nenávidieť. Je úplne bezpredmetné, či ho film glorifikuje, alebo či je zbytočne emocionálny. Film je plný bezmedzného obdivu, lásky, hnevu, vášnivej oddanosti, áno – ale to sú emócie, ktoré sú tak odlišné od všetkého, čo v tejto krajine prežívame. Nie je to prostredná šeď ani tichá rezignovaná apatia, ktoré tvoria väčšinu slovenskej kinematografie. Je to život, vzbura, pohyb… (Stačí o tom písať a človek sa už cíti akosi nepatrične.)
Ale stále si kladiem otázku: „Načo je tento film?”
Nebudú Štyri filmy o Marekovi Brezovskom iba náplasťou na našu poranenú schopnosť tvoriť, prekonávať samých seba a žiť naplnení? Potešíme sa síce, že sme tu mali génia, dojmeme sa, zažijeme katarziu, ale nakoniec vyhodnotíme, že život hodný antickej tragédie je aj tak na nič a vrátime sa ku krčmovým rečiam o tom, ako je to v tejto republike na nevydržanie.
Brezovského život bol aktom, činom, rozbuškou – kam prišiel, pôsobil rozruch, nútil ľudí zaujímať postoje, spochybňoval ich svet. Pristupoval k nim tak, ako ich videl on a nie tak, ako oni videli sami seba. A Hrana je rovnaká – živá, smutnosmiešna, hravá i vážna, vždy až na doraz. Tak pre koho je tento film? Pre nás ťažko. Nezaslúžime si ho. Sme pod (an)estetikami a bojíme sa, aby sme niekedy náhodou nemuseli byť samí sebou. Nie sme naozaj.