Laura GenčúrováOkrem performancií, diskusií, prednášok, workshopov a masterclasses je súčasťou festivalu aj formát Konstelace, ktorý najlepšie vystihuje špecializáciu spomínanej dvojice Legros a Janypka. Pozostáva totiž zo spolupráce tanečníkov a tanečníc s hudobníkmi a hudobníčkami, na základe ktorej v rámci jedného dňa vzniká spoločné dielo. Špecifické časové nároky na performerstvo vytvárajú priestor na kreatívne riešenia, improvizáciu, intenzívne napojenie sa jeden na druhého a súčasne pre vznik niečoho neopakovateľného.
Súčasťou Konstelace I. bolo tento rok 18 umelcov*kýň z oblasti tanca a hudby. Išlo o osem výstupov, pričom počet vystupujúcich v danom kole bol určený náhodným číslom jedného/jednej z účinkujúcich a po kolách sa museli striedať. Po zaznení čísla na scénu vstúpili účinkujúci*e v rôznom zložení a ako kolá pribúdali, tak pribúdali aj rôzne kombinácie spoluprác. Niektoré kombinácie sa rozvinuli do organického tvaru, iné v umeleckej kooperácii miestami stagnovali. Grande finále nastalo po zaznení čísla osemnásť. Počas celého podujatia bolo fascinujúce sledovať individualitu každého/každej z umeleckého spektra a spojenie ich individualít do synergie.
Konstelace II. a III. zachovávali princíp tvorby diela v rámci jedného dňa – išlo vždy o jeden výstup predom určených performerov a performeriek. Na rozdiel od Konstelace I. tak bolo možné sledovať kompozície umelcov a umelkýň v komplexnejšej miere, vďaka väčšiemu časovému horizontu performancie. Bolo tak možné vidieť, akým spôsobom hudobníci a hudobníčky používajú celé telo nástroja (Yoram Rosilio v hre na kontrabase – Konstelace II., Sylvia Bruckner rôzne typy nástrojov – Konstelace III.) a ako reagujú na pohyb tanečníc a tanečníkov a naopak. Medzi tanečníčkami a tanečníkmi (Christa Stoffelbauer, Tomáš Janypka – Konstelace II., Gianna Gruenig, Elena Waclawiczek, Roberta Legros – Konstelace III.) bol zasa výrazný ich pohybový dialóg.
Súčasťou festivalového programu bola aj performancia Moving (the) past. Odohrávala sa v bývalom brnianskom liehovare Distillery, ktorý bol založený v polovici 19. storočia a jeho činnosť bola ukončená v 90. rokoch minulého storočia. Dnes je to miesto otvorené rôznym umeleckým aktivitám. Duet hudobníka a improvizátora Ivana Palackého a tanečnice Michaely Ondrašinovej pracoval s geniom loci tohto miesta a nadväzoval na predošlý projekt s totožným názvom, ktorý vznikol v rámci rezidencie v Industre. Ondrašinová stojí divákom väčší čas performancie chrbtom. Akoby reprezentovala minulosť, ktorú z archívnych materiálov a tradovaním vieme rekonštruovať, ale nevieme jej stopercentne čeliť. Hudba a jej pohyby sú poväčšine sekané. Staccato pohybovo-hudobnej básne zdôrazňuje, že minulosť nemôžeme uchovať v celku. Po tanečnej sekvencii prichádza Ondrašinová k archívnym dreveným boxom a spolu s Palackým, ktorý doteraz komponoval hudobný materiál, ich otvárajú a čítajú texty nachádzajúce sa na ústrižkoch z papiera. Tu prehovárajú fragmenty z minulosti, uchované v archívnych kufroch čakajú na resuscitáciu svojho „zdelenia“, svojej pamäti. Sú to zvesti bývalých zamestnancov fabriky a údaje o výrobkoch, reprodukované cez hlasy performerky a performera. Po obsahovej stránke sú indiferentné, až na akcentovanie prepojenia s priestorom. Performerka následne presúva archívne boxy na iné miesta, do iných kontextov. Aj keď sa spomienky, pamäť, minulosť časom zahmlievajú a zredukujú o pôvodné nuansy, stále nesú určitú hodnotu. Najlepšie to v zásade vystihuje parafráza anotácie diela: Minulosť nami hýbe a my hýbeme ňou.
Dielo Pošli (mi) pohled odněkud, kam nepojedeš Mirky Eliášovej a Mish Rais z CreWcollective rovnako pracovalo s témou spomienok. Historky a komické zážitky, ktoré odzneli prostredníctvom audionahrávky, odkrývali dynamiku ich vzťahu. Performerky počas znenia audionahrávky sedeli v kreslách a viedli intenzívny dialóg, ktorý publikum nepočulo. Z ich mimiky však bolo poznať, že na nahrávku reagujú. Spolu s nimi sa na scéne nachádzal Václav Kalivoda, ktorý primárne hral na trúbke. Kalivoda svojím kolosálnym príchodom na scénu, keď spoza divákov začal hrať, narušil idylku performeriek a na zvyšok performancie nastavil medzi nimi disonanciu. Aj keď sa v performancii miestami aj hýbal, či dokonca niekedy prehovoril, jeho hlavným komunikačným prostriedkom bol hudobný nástroj. V niekoľkých častiach v rámci performancie bolo možné registrovať rôzne spôsoby, akými sa snažil naladiť na „vlnu“ tanečníc, avšak vždy akosi neúspešne – Eliášová a Rais si svoj jedinečný kozmos strážili. V záverečnej časti hovorili tanečníčky o snoch a víziách, ktoré pôsobili miestami naivne. Rovnako ako na začiatku, aj na konci bola spustená audionahrávka, v ktorej o týchto ich cieľoch hovorili ako o reálnych udalostiach, čo sa už stali. Dielo Pošli (mi) pohled odněkud, kam nepojedeš ukazuje fluiditu prítomnosti, ktorú možno rôzne ohýbať podľa spomienok alebo budúcich vízií a možných príležitostí.
Festival Immediatus Biennale je primárne o vytvorení priestoru pre stretnutie umelcov a umelkýň. Tento ročník bol aj o prchavosti prítomného momentu, ktorý v našej pamäti a archívoch môžeme znovu objavovať a redefinovať.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
