NEXT Advanced Music Festival 2016: Človek – (ná)stroj – zvuk

Next Festival (foto: archív festivalu)Next Festival (foto: archív festivalu)Next Festival (foto: archív festivalu)

Sedemnásty ročník festivalu aktuálnej hudby NEXT bol mojím prvým. Ako festival dramaturgicky nadžánrový a zameraný na tie najodvážnejšie experimenty hudobných techník, od voľných improvizácií až po terénne nahrávky a audiovizuálne inštalácie, má svoje exkluzívne miesto na scéne Bratislavy i Európy. Na výpis jeho špecifík by pomohlo lajstro cudzích slov, pričom občas o ňom započuť i prívlastky ako elitársky či ťažko prístupný. Pre bežného smrteľníka k nemu však vedie skratka len cez dva kroky: otvorenosť a zvedavosť.

Počas piatich dní sa v priestore A4 uskutočnilo trinásť koncertov, niekoľko workshopov a prednášok, a to všetko v duchu nekonvenčných spojení a objavovaní rôznych vzťahov medzi nástrojom, prirodzenosťou, človekom, zvukom a technológiami.

Úvodný koncert odohral Jean Luc Guionnet na organe v akustickom prostredí Malého evanjelického kostola. Kompozičný a elektronický majster posúval zvukové možnosti tohto nástroja raz smerom k ambientu, inokedy bližšie k opakujúcej sa oscilácii vzduchu a frekvencií či k monumentálnym stenám veľkolepých pasáží. Namiesto modlitebných knižiek sa na lavice poukladali hlavy poslucháčov v hlbokom a pokojnom sústredení na každý jeden nádych a výdych organu. Nad nimi prebiehalo stretnutie nástroja a umelca, ktorý ho vníma ako živý a samostatný organizmus hovoriaci sám za seba. Práve to je aj jedným z hlavných princípov NEXTu.

Be a human

Štvrtkový program odštartoval koncert slovenskej Jamky z dlhoročného elektronického podhubia Urbsounds. Iné festivaly by ho zaradili ako rytmickú pohybovku na záver. Tanečný set industriálneho tepu Londýna, mesta, v ktorom dvojica prebýva, rástol do temnejších rytmov a mnohí z nás oľutovali sedavú polohu. Po zriedkavo priamych elektronických líniách nasledovalo pre mňa kráľovské, pre iných cirkusantské číslo festivalu. Donecký performer Vlad Kreimer sa v rámci diskusných prednášok umelcov v NEXTalk vyjadril o svojom hudobnom projekte slovami: „I wanna be a human on stage, to feel free and connected.“ Pri živom vystúpení do bodky splnil svoje slová. Na scéne sa zjavil v tielku a sivých teplákoch, na tele mal pripnuté sústavy zvukových zariadení. Spartakiádna rozcvička so sídliskovou kultúrou púšťania hudby cez mizerné repráky, vravím si. SOUnd, DAnce, BOdy je projekt, v ktorom sa hudobník snaží splynúť so zvukovými generátormi. Necháva nimi prejsť každý svoj voľný pohyb, ktorým vytvára nový rytmus a zvuk. Ukrajinská duša lapená v syntetizátoroch sa drala von, Kreimer rituálnym spevom pripomínal Golema pobiehajúceho na ihrisku medzi opustenými panelákmi. Pôsobivá hudobná performancia ma naplnila priam detskou radosťou z nespútanosti transformera, ktorý šamanistickým inžinierstvom prijal „stroj“ za svoju fyzickú súčasť v hudobnom vyjadrovaní.

Kategóriu spoločných hudobných improvizácií zastúpili prvý deň priekopníci vlastných kategórií. Ken Ikeda, jemné ambientné pavučiny tkajúci minimalista, ktorý spolupracoval okrem iných aj s Davidom Lynchom, a teoretik i praktik hudobnej improvizácie Eddie Prévost. Voľná hra bez hraníc bubeníka Prévosta s témou „ozvučiť sa dá všetko“ vrátane sláčika na husle či pádu predmetu na perkusie, bola uvážlivo nasledovaná modulárnym elektronickým sprievodom Ikedu. Prím hrala prítomnosť, neopakovateľný okamih voľne plynúcich hudobných nápadov a atmosféra sci-fi soundtrackov z rokov osemdesiatych. Zatiaľ čo Prévost dynamicky striedal inventár setu bicích, Ikeda nemihol ani brvou a zdalo sa, že o chvíľu odletí so stolčekom na svoju vlastnú planétu. Spojenie vskutku nápadité, Eddie Prévost vníma hudobnú improvizáciu procesuálne, hudba má znieť tu a teraz. Aj preto sa údajne trošku zdráhal záverečného vystúpenia  účastníkov jeho workshopu, ktorý prebiehal počas festivalu v priestoroch Photoportu.

Love code

Súbor prednášok umelcov pod názvom NEXTalk ponúkal možnosť nahliadnuť do zložitej náuky o laseroch jedného z najväčších hviezd sedemnásteho ročníka Roberta Henkeho. Kódovanie má tento producent v rodine a softwarom Ableton Live v deväťdesiatych rokoch nadobro zmenil podobu dnešných vystúpení elektronických hudobníkov. Systém tvorený princípom pokusov a omylov, kde sa chyba stáva inšpiráciou pre nový smer, vytvoril i v rámci laserovej audiovizuálnej inštalácie Lumiére II. Pre inžinierske staviteľstvo tvarov a zvukov si vymyslel vlastný generický jazyk. Každý, kto bol na prednáške, sa stal svedkom toho, ako sa z miliónových laserových signálov za sekundu stávajú pulzujúce organizmy. Na počiatku bol kód. V absolútnej tme sa zmršťovali a vymršťovali tvary, spájali sa do buniek a svetelných vlásočníc a vytvárali tak koexistenciu telies bez gravitácie. Lasery nad hlavami účastníkov sa vypĺňali dymom a trblietali tak, že ich blízkosť a sila boli takmer hmatateľné. Zážitok z vizuálne najkonzistentnejšieho vystúpenia umocňovali elektronické rytmické sekvencie, ktoré simultánne dopĺňali organizovaný chaos svetelných línií a foriem. Hypnotická pastva pre oči i myseľ, ktorej neomylne vládla Henkeho technologická štrukturalizácia audiovizuálneho umenia.

V piatok dostali väčší priestor improvizačné spojenia slovenských a zahraničných hudobníkov. Vznikli špeciálne na objednávku NEXTu v spolupráci so spriateleným hudobným festivalom Borealis v Nórsku a slovenským projektom Fresh Air. Bez boja sa priznám, že som mala obavy. Je vôbec možné takúto hudbu chápať? Finta je v tom, že experimentálna improvizácia je svojou ojedinelosťou a prchavosťou útvar, ktorý bez problémov funguje bez zaužívaných rytmických a melodických barličiek. Klišé názory, že hudobný analfabet nerozumie a snob sa vyžíva, sa dostávajú počas sedemnásťročnej praxe NEXTu do konfliktu a zvíťazí jedine zvedavosť. Tak ako u mňa.

Bilingválne kvarteto bubeníkov Antalová/Corsano/Jacobson/Skarbo s vlastným dynamickým jazykom cirkulovalo myšlienky rozvíjalo ich a v závere dosiahlo roztratením do priestoru až performatívny charakter. Živé kódovanie Thora Magnussona prebiehalo pritom v dronových temnejších vodách. Jedinečnosť oboch vystúpení tkvie v hľadaní nového, iného či prirodzeného výrazu hudobného (ná)stroja tu a teraz. I tak však tieto dve vystúpenia boli pre mňa slabšie, pretože na líniu bubeníckeho rozhovoru som sa nenapojila a kódovaná forma Threnoscope ma nezaujala.

Planet Ocean

Dokumentárny prierez zvukov morí a oceánov dvoch pólov priniesla žijúca legenda Chris Watson. Niekoľko desaťročí na hudobnej scéne ho priviedlo od industriálnych Cabaret Voltaire ku terénnemu nahrávaniu znenia prírody pre BBC v rôznych kútoch sveta. Pred spustením osemkanálového zvuku projektu Okeanos opísal, ako podvodnými mikrofónmi šesť rokov v rôznych hĺbkach lovil prirodzené prejavy veľrýb, kosatiek či tučniakov a premenoval Zem na Planet Ocean. Nenásilne pripomenul, že ju máme len jednu. Nahrávky pôsobili priam meditatívne a pri prvom smutnom speve veľryby ma premkla bázeň z toho, že surová prítomnosť týchto zvukov znejúcich ako z iného sveta je na míle vzdialená našej snahe o prirodzenosť. Hold, nature does it better.

Žánrovo najpestrejší večer NEXTu dotiahli do konca dánski industriálni noiseri Damien Dubrovnik. Dvaja debutanti v bielych košeliach sú moji obľúbenci. Naživo sa ich naliehavé vystúpenie nieslo v znamení gotickej elegancie. Expresívny krik a gestá volali po záchrane a zároveň zatracovali tento svet v spravodlivom hneve. Ozvučený plech a priemyselné chladné zvuky znenazdajky prepadávali v hlukových sekciách a lákali ľudí pozrieť sa tomuto nevinne sa tváriacemu monštru priamo do tváre.

V sobotu mi už bolo jasné, že hutnosť NEXTu ma totálne pohltila. V tvárnom priestore A4 som si našla obľúbené miesta a zvykla som si očakávať nečakané. Posledný večer mal viac duchovný charakter vďaka obsadeniu Thighpaulsandru, skladateľa a spolupracovníka kultových Coil, a rovnako vďaka portálu do digitálneho eklektizmu tajomných Amnesiac Scanner. Zároveň tiež prišli na scénu dynamické a ľahšie prístupné improvizácie. Nihilistický kabaret noisu predviedol Tom Smith v spolupráci s českou úderkou Patrik Pelikán a Jan Klamm. Saxofón prehnaný magnetofónom a ozvučené predmety hromadili abstraktné lo-fi kulisy spevu Smitha, ktorý nešetril iróniou a údermi do hrude. „Be nothing with me, I hated everyone... most of all me,“ sú len malé útržky rezavého i pulzujúceho vystúpenia. V rámci improvizačných sessions ma však najviac zaujal americký bubeník Chris Corsano v spoločnom víre gitarových preparácií Sharifa Sehnaouiho a jeho libanonského basového kolegu Tonyho Elicha. Miestami Swans, inokedy Sonic Youth a v prvom rade hybný proces premenlivých nálad, to bolo najrockovejšie predstavenie tohto ročníka.

Dark web

Počas live setu Thighpaulsandru som zazrela jedného diváka plakať. Niet sa čomu čudovať, zjavil sa nám kus hudobnej histórie. Tim Lewis sa v mäkkej elektronike previazanej so sekvenciami akustických nástrojov napojil na temné tradície Coilu. Manévre ostrých vidiel popri nahom tele v projekcii evokovali hlbší filozofický kontext pominuteľnosti a bezprostrednú blízkosť všadeprítomnej smrti. Sypké tóny sa menili na tekuté a hruď sa zaplnila zlatom. O sugestívnom pôsobení hudby Coilu a Thighpaulsandru by sa dali písať eseje. Sám Lewis vyžaroval pokornú životnú múdrosť a fluidum guruho ho sprevádzalo, aj keď sa po vystúpení pred ním v dave vytvoril úctivý koridor.

Za nadrozmerným plátnom sa skrýval v závere NEXTu oltár kryptických Berlínčanov Amnesiac Scanner a Billa Kouligasa. Umelci komunikujúci so svetom pomocou kontroverznej stránky Lexachast.com naživo predviedli jej audiovizuálnu verziu len niekoľkokrát. V dusivej atmosfére márnosti sa na plátne odohrávalo listovanie posmrtným fotoalbumom šťastných tvárí, ktoré prekrývali obrazy okultných masiek a fetišizmu. Ťažkoodená elektronika Amnesiac Scanner rovnako ako ich vizuálna objektivizácia a dehumanizácia – prehovárala vlastným jazykom. Znepokojenie z projektu ukryté hlboko v obrazových kódoch malo na mňa dlhý emočný účinok. Takýchto tajomných skladačiek by som pokojne uvítala viac. V podzemí bratislavskej Fugy sa neskôr na afterpárty zišli tí, ktorým sa žiadalo vytriasť prebytočnú energiu v priamej línii techno-housových beatov Floriana Kupku či Manse.

NEXT festival zapája okrem zmyslov i mozog, učí vnímať presahy a vzťahy v procese tvorby zvukov. Nijako nepodlieza divákove schopnosti percepcie a vyžaduje si okrem otvorenosti i sústredenie na vyššom leveli. Či už je človek ako hudobný filter, alebo skôr ako špongia, zanechá v ňom hlboký pocit exkluzivity z toho, že mohol priložiť prst na pulz súčasných hudobných experimentálnych trendov. Je v pohode robiť veci inak, vďaka za výzvu.

Bibliografický záznam: Kubanková, Veronika. NEXT Advanced Music Festival 2016: Človek – (ná)stroj – zvuk. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/679.