Dominika CunevováKaždá žena je jedinečná. Napriek mnohým odlišnostiam majú však všetky predstaviteľky nežného pohlavia niečo spoločné. Je to schopnosť prepadnúť a oddať sa láske bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Aspoň tak to vidí prvotina Nového divadla, inscenácia textu Báry Kubátovej s názvom Kúpalisko.
O odchode časti súboru zo Starého divadla v Nitre sa toho popísalo už dosť. Umelci, ktorí sa dlhé roky podieľali na tvorbe osobitného pôvabu, divadelných diel pre deti i dospelých, sa po nedorozumeniach s vedením rozhodli spraviť radikálny krok a založili Nové divadlo.
Za rozbehový výtvor si zvolili Kúpalisko – krutú, satirickú hru o nesmrteľnom probléme vo vzťahu medzi mužom a ženou od českej autorky Báry Kubátovej. Päť priateliek si počas leta hovie na kúpalisku a popri opaľovaní, v družnom rozhovore, striedajú klasické témy s tými existenčnými. Jedinou motiváciou k aspoň nejakému fyzickému výkonu je ich plavecký tréner, ktorý neskôr predstavuje zároveň Hýbateľa. Nevedno, či v dôsledku úpalu, alebo iného nevysvetliteľného a nevysvetleného javu, sa všetky odrazu dostanú do zvláštneho snového tranzu. V ňom sa im Hýbateľ zjavuje ako zvodca. Aj bez dokonalého výzoru, čo aj sám na záver priznáva, opantá zmysly od prvej až po poslednú a bez ohľadu na ich odlišnosti otrasie svetom každej z nich.
Tvorcovia pod vedením Šimona Spišáka teda zobrazili typický vzorec vzťahovej idealizácie: na začiatku je zamilovanosť, podľahnutie čaru partnera a nasleduje strata slobodnej vôle. Sprvu komické situácie v mnohých vyvolajú hurónsky smiech. S postupom času sa však nevinný ironický podtón mení na krutý, bezcitný humor a úsmevy na perách divákov mrznú.
Fraška či tragikomédia?
Autorka hry vytvorila najbežnejšie stereotypy ženských pováh a prispôsobila ich priamo na mieru pätici herečiek. Fraškovitým herectvom dokázali znázorniť typické znaky šablónového správania žien, ktoré túžia stretnúť konečne aj niekoho iného ako jedna druhú. Spoločné dialógy sú prerušované bytostnými úvahami jednotlivých hrdiniek, v ktorých odkrývajú svoje najtajnejšie priania a slabosti, ktoré majú v skutočnosti spoločný základ.
Tým je, samozrejme, biochémia medzi dvoma pohlaviami a jej dôsledky na krehkú ženskú psychiku. Hýbateľ zneužíva to, že pozná skryté túžby svojich zverenkýň, či už sa chcú vydať, mať dieťa, alebo len byť pre niekoho krásne. Sledujeme, ako brnkaním na tie správne struny ovplyvní alebo od základov zmení správanie civilizovaných dám na túžbou hnané beštie.
Odlišné životné ciele a očakávania predstaviteliek predostierajú viaceré verzie stretnutí s ich idolom. Jeho manipulácia však v každom prípade končí rovnakým tragickým výsledkom a i tá najsebavedomejšia zo žien stratí posledný kúsok sebaúcty a kvôli ilúzii o dokonalosti padne až na úplné dno ľudského poníženia.
V duchu minimalizmu
Novej situácii sa musel kolektív divadla prispôsobiť predovšetkým priestorom. Dočasné javisko síce našli v areáli nitrianskeho Hideparku, ktorý je známym lokálom pre všetky alternatívne formy umenia, no zároveň tým značne obmedzili aj možnosti pri riešení scény. Scénograf Karel Czech šikovne stavil na maximálny minimalizmus a bazén vizuálne znázornil iba dvomi modrými figurínami s plaveckými okuliarmi. Neskôr ich vystrieda luxusnejším ležadlom, na ktorom Hýbateľ na záver spovedá hrdinky. Jednoduchosti sa nevyhli ani kostýmy – účinkujúci celú inscenáciu odohrajú iba v plavkách. Charakter prostredia dotvárajú tiež rekvizity v podobe nafukovacieho kolesa, opaľovacieho krému, ale aj malého magnetofónu. Počas inscenácie z neho herci sporadicky zapínajú zvukovú slučku žblnkania vody či smiechu. Väčšinu hudobnej zložky však vytvárajú sami. Prostredníctvom spevu rôznych slovenských ľudových pesničiek či zahraničných šansónov a hrou na jednoduchých hudobných nástrojoch odlišujú obrazy fantázií s Hýbateľom od reality.
Jednoduchý princíp
Inscenácia nepredostiera len úprimnú, neskreslenú predstavu o zmenách, ktoré v ľuďoch prebúdzajú ľúbostné vzplanutia. Poukazuje hlavne na nevyváženosť sociálnych väzieb vo vzťahoch i v spoločnosti, a tiež na to, ako názor iných dokáže ovplyvniť naše zmýšľanie natoľko, že stratíme vlastnú identitu.
Z Kúpaliska si neodnesiete jednoznačne pozitívne či negatívne pocity, pretože napriek surovému, nešetrnému vylíčeniu rôznych podôb ľudskej potupy dookola opakuje staré, otrepané posolstvo, podľa ktorého by sa mal riadiť každý človek. A to byť len takými, akými v skutočnosti sme a nezabúdať, že nie dokonalosť, ale práve chyby nás robia výnimočnými.
