Stalo sa veľa – viac v predlohe ako v inscenácii

Šmatláková dáva v rozprávaní priestor aj postave muža – milenca. Usádza ho do hľadiska a necháva vstupovať do monológov predstaviteľky monodrámy s jeho perspektívou príbehu. Prehovory ženskej hrdinky s detailným opisom monodrámy ako javiskového tvaru – opisom scénografie, svetelných aj pohybových aranžmánov, hereckej akcie a dokonca aj momentov, keď z publika zaznieva smiech – sa tak prelínajú s vnútornými monológmi muža ako diváka sledujúceho monodrámu jeho bývalej milenky. Autorka teda do istej miery ponúka tvorcom inscenačný kľúč. Režisér inscenácie a autor dramatizácie Michal Jasaň toto striedanie monologických línií dvoch postáv zachováva, no autorkou načrtnuté režijné poznámky úplne nenasleduje. Z literárneho opisu javiskovej akcie v monodráme však preberá do inscenácie viacero prvkov (napr. herečka sedí v polohe lotosového kvetu, robí stojku na hlave, napodobňuje jogové pozície a fotí sa pri tom). Každá z postáv má na scéne vymedzený osobitý priestor, v ktorom sa pohybuje. Muž (Daniel Ratimorský) a žena (Lýdia Ondrušová) nevstupujú do spoločných dialógov (až na zopár krátkych momentov), ostávajú „uzatvorení“ vo svojich vlastných svetoch – vlastných „drámach“. Ak aj jeden z nich reaguje na repliku toho druhého, nepozerajú sa na seba a prehovárajú skôr smerom k publiku.

Scénograf Jakub Branický umiestnil do rohu javiska kus sedenia z hľadiska – sedadlo na vyvýšenom stupienku, na ktorom po celý čas predstavenia sedí muž pozorujúci monodrámu ženy. Ani jeden z hercov sa do postavy úplne nevžíva. Obaja si zachovávajú odstup a ich rozprávanie ostáva skôr v rovine komentovania príbehu. Najmä Ratimorský udržiava hlasový prejav bez emočného tónovania a prežívanie v hľadisku stvárňuje mimikou a gestikuláciou. Sledujúc a počúvajúc Ondrušovú v postave ženy, nie vždy s ňou súhlasiac, si ako nespokojný divák striedavo prekladá nohy z jednej na druhú, prípadne sa so záujmom nahýna trupom viac dopredu. Pochybujúc o tom, čo ona hovorí, škriabe sa po brade, miestami prekvapene nadvihuje obočie alebo prižmurujúc oči pozerá do diaľky, čím podporuje ilúziu pozorného sledovania predstavenia. V pár momentoch za zmeny svetla na scéne vstáva zo stoličky a priamo zasahuje do monodrámy ženy. Lýdia Ondrušová ako Ona má v pomere k replikám mužskej postavy nielen kvantitatívnu prevahu. Konanie jej postavy a hrané situácie nesú aj potrebu väčšej premenlivosti v hereckom prejave. Z pozície rozprávačky príbehu prechádza do hrania dialógu, napríklad keď sa opakovane milým a zjemneným hlasom, zdrobňujúc hovorené slová, prihovára pomyselnej dcére. Presvedčivá a vtipná je najmä pri priamej interakcii s publikom, pred ktorým akoby vedie obhajobu činu svojej postavy (to, že sa postava ženy obhajuje pred publikom, je dané predlohou). Z hľadiska náhodne oslovuje osoby a adresuje im rôzne, aj keď skôr len rečnícke, otázky. Naopak v expresívnejších polohách (smiech, krik) skĺzava do afektu. Jedným z dojímavejších momentov je, keď jej pri spytovaní sa, či si zaslúžila niektorú zo svojich lások, vyhŕknu slzy a v hlase má úprimnú ľútosť nad vysloveným.

Tvorcovia na javisku sprítomňujú aj interakciu medzi postavami v online svete. Režisér oživuje monologické rozprávanie oboch postáv zobrazením výmeny správ medzi ňou a ním na projekčnom plátne. Ondrušová cez projekciu divákom ukazuje napríklad posty a fotky z Instagramu či obsah webovej stránky, ktorú si práve prezerá. Takmer neustále má pri sebe mobilný telefón a hlasito „cinkajúce“ novoprijaté správy (od neho) ju zakaždým vytrhávajú z pozornosti. On svojím elegantným odevom (tmavé nohavice, biela košeľa, mokasíny) kontrastuje s ležérne oblečenou ženskou hrdinkou. Tá má na sebe voľné biele tričko a magentové legíny, on zas po celý čas drží v ruke ružu v rovnakom farebnom odtieni. Scénografii dominuje minimalizmus a biela farba. Základnou rekvizitou je rozkladacia taburetka, s ktorou Ondrušová v javiskovej akcii funkčne a flexibilne narába (taburetka ako stolička alebo stolík, na ktorý položí fľašu ružového vína a poháre, spojené taburetky predstavujú gauč v ordinácii u terapeuta, na ktorom ona leží a rozpráva a pod.).

Javiskové dielo a ani novela nie sú len o romániku dvoch ľudí, ktorí majú iné vzťahové záväzky. Nič sa podľa nich nestalo, aj keď sa stalo naozaj veľa. Autorka predlohy popri nosnej téme osobnej a vzťahovej krízy človeka tridsiatnika otvára aj ďalšie témy. Kladie napríklad otázky, do akej miery sú naše rozhodovanie a konanie determinované slobodnou vôľou a do akej vonkajšími okolnosťami, akú rolu zohrávajú v našich súčasných životoch sociálne médiá, či akým spôsobom sa na nich človek prezentuje. Postava ženy v literárnom texte rozprávanie o mimomanželskej afére prelína opisom rôznych zásadných momentov z jej života aj každodennej rutiny (starostlivosť o dcéru, nezhody s manželom, návštevy u rodičov a pod.). Ale aj trefnými ironickými poznámkami najmä na adresu správania sa človeka (súčasného tridsiatnika) na sociálnych sieťach, provokačnými otázkami či úvahami o živote, o vplyvoch, ale aj dôsledkoch ľudského konania. Práve to robí jej text svižným a zaujímavým a autorka si tým zároveň vytvára priestor pre otváranie ďalších tém. Výpoveď ženskej hereckej postavy v inscenácii je stavaná totožným spôsobom, celé to však ostáva prevažne v doslovnej rovine, v konštatovaní postavy. Potencionálne ironické a vtipné komentáre nie vždy zaznievajú dostatočne ironizujúco, miestami zanikajú v rozprávaní o ostatnom. Všetky takéto „odbočenia“ od rozprávania o romániku – rôzne vtipné komentáre, príhody z minulosti či zamyslenia o princípoch ľudského rozhodovania sa – samotný príbeh v inscenácii skôr tematicky rozbíjajú, než prepájajú.

Režisér Michal Jasaň spolu s dramaturgom Ondrejom Kaprálikom nedávkujú divákovi príbehové súvislosti lineárne. Jednotlivé monologické pasáže muža a ženy prepájajú takým spôsobom, že obecenstvu nie je hneď jasné, v akom vzťahu sa postavy nachádzajú, aké témy, ktoré Ona v jej monodráme sprítomňuje, sa zároveň dotýkajú aj Jeho a naopak. Tvorcovia tak nechávajú diváka skladať si tieto dejovo-tematické súvislosti postupne, čo na jednej strane udržiava napätie a podnecuje jeho zvedavosť, na druhej strane ho to však môže miasť. Problémom nie je narúšanie lineárnosti, ktorú nedodržiava ani autorka predlohy, ale skôr nejasnosť niektorých detailov a point príbehu v kontexte javiskového spracovania. Dramatický text má skôr klipovitú štruktúru a načrtnuté tematické línie dané predlohou, aj akési „záhadno“, ktoré sa za príbehom aj ženskou hrdinkou skrýva, sa v javiskovej podobe zlievajú do zmesi nedostatočne rozpracovaných situácií. Divák sa síce baví na Ondrušovej komentároch k instagramovým príspevkom a heštegom „jogínok z medickej záhrady“, na jej napodobňovaní jogových pozícií či na tom, keď Ratimorský udivene dvíha obočie v reakcii na jej slová, no to „trochu viac“, dôvtip, s ktorým Šmatláková text a príbeh formuje, sa do inscenácie už nedostalo.