Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú No. 4 (Kiosk 2019).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Keď regres znamená progres
Peter Gonda vo svojom najnovšom diele Šesť príbehov o vzniku a zániku predstavuje imerzívny storytelling a zároveň sa vracia k hercovi. Ako predstavenie vznikalo a v čom sa líši od jeho predchádzajúcich projektov?
V minulosti si často pracoval s nehercami, v najnovšom projekte máš tri vyštudované herečky. Čo ťa motivovalo k zmene poetiky, k hľadaniu nových postupov?
Je to skôr návrat v čase. Projekt som inicioval už v roku 2012, keď som si zaumienil vytvoriť inscenáciu o rakovine. Potom to na mňa občas vyskočilo zo šuplíka, zistil som, že som príliš stratený a šlo to zasa naspäť. A teraz sa to konečne podarilo. Spočiatku teda mala byť inscenácia o rakovine, ale v určitom štádiu písania textov začal koncept naberať iný smer a ja som sa tomu nebránil. Ale nie je to zmena mojej poetiky, skôr návrat. Ešte ako študent réžie na DAMU som si písal vlastné scenáre. Po čase som začal vnímať prístup vtesnať herca do role ako prežitý. Kvôli tomu som po štúdiu začal pracovať na projekte s nehercami v Bohniciach.
Ako práca s hercom ovplyvnila samotný proces tvorby inscenácie? Zmenil sa tvoj prístup k (ne)hercovi ako materiálu, posunul si sa po viacerých projektoch niekam?
Je pomerne ťažké skúšať s nehercami, ktorí sa musia učiť veci počas procesu, preto som čakal pri práci s hercami ľahší proces. Skúšanie bolo však miestami frustrujúce. Pri tvorivom procese som zvyknutý, že keď pracujem, tak hľadám. Teraz som prišiel s hotovými textami a nevedel som, čo sa bude diať ďalej, ako sa vyvinie kompozícia a forma. Dievčatá sú naopak zvyknuté na prácu s režisérmi, ktorí od začiatku vedia, čo chcú. V spolupráci preto občas nastávali šumy. Nakoniec je tvorivý vklad od herečiek obrovský.
Práca s nehercami je „ľahšia“ v tom, že pri hľadaní daný proces menej spochybňujú, stávajú sa jeho súčasťou ako tvárny materiál, zatiaľ čo u hercov dochádza pri tomto prístupe k častejšej konfrontácii.
Inscenácia vznikla v rámci výzvy pražského spolku Petrohradská kolektív, predošlé dielo A.T.I.S.M.I.A. si vytvoril tiež počas rezidencie v Petrohradskej. Viaceré tvoje projekty napokon vznikli v rámci rezidencie alebo výzvy, dá sa povedať, že takéto príležitosti vyhľadávaš?
Pred pár rokmi som si povedal, že by bolo fajn mať jednu realizáciu za rok a toto pravidlo sa snažím dodrživať. Tiež sa stáva, že ma oslovia samotné kultúrne inštitúcie. Vďaka Šiestim príbehom však viem, čo chcem robiť ďalej. Počas tvorivého procesu sme veľa pracovali s AI a so strojovým učením, s rozpoznávaním a generovaním reči. V priebehu skúšania tak vzniklo množstvo materiálu a nápadov, ktoré sme napokon nepoužili. V nasledujúcej práci sa tak plánujem zamerať na tému digitalizácie života a opäť rozmýšľam nad prácou s nehercami.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
