Príbehy pred tichom

Príbehy prebiehajúceho života šiestich ľudí nečakane umlčí násilný útok. Po ňom zostáva iba smrť a ticho. Český režisér a dramatik David Jařab v inscenácii Zatmenie podobne ako pred pár rokmi v SND siahol po epizodickom divadle spomienok a príbehov. Kým inscenácia Rechnitz – Anjel skazy od autorky Elfriede Jelinek sledovala tému svedkov a svedectiev zločinu, Zatmenie sa sústredí výhradne na obete. Čie obete? Obete teroristického zločinu? To nie je jasné. Príbeh vraha (vrahov), rovnako ako aj jeho identita zostávajú zámerne ukrytá. Na vlastný príbeh nemá nárok.

Inscenácia Zatmenie je výsledkom Jařabovej režijnej a autorskej spolupráce s generačným divadlom mladých hercov DPM. Zatmenie sa odkláňa od klasických divadelných modelov a postupov, a to vrátane tradičného hracieho priestoru. V tomto prípade ho predstavuje bývalá telocvičňa v budove takzvanej Novej Cvernovky. Režisér Jařab používa antiiluzívne prvky a priznáva divadelnosť príbehu, ktorý sledujeme.

Nosným znakom inscenácie je rozprávačský princíp. Všetky postavy obetí sú po celý čas prítomné na scéne. Ticho a nehybne čakajú na moment svojho výstupu, na monológ, v ktorom odhalia vlastný príbeh. Počiatočná nezaujatosť postáv voči rozprávaniu iných sa pozvoľna pretavuje do kolektívneho komentára ako v epickom divadle. Postavy si navzájom dokončujú svoje príbehy. Zdanlivo nesúvisiace životné epizódy obetí sa postupne začínajú vzájomne prepletať. Rozprávanie a rekapitulovanie príbehov má svoj vnútorný vývoj, ktorý nakoniec predznačí budúce plány postáv. Tie však zostanú len vo verbálnej podobe. Postavy sa stávajú obeťami útoku a rozuzlenie ich príbehu neprichádza.

Tragédiu smrti týchto ľudí Jařab tlmočí pomerne atypicky. Neakcentuje samotný moment útoku, ale pomyselné ticho, prerušenie života a nutnú nedokončenosť, ktoré tento akt prináša. Inscenácia smeruje k metafore či akémusi pietnemu podobenstvu o obetiach, ktoré síce majú byť konkrétnymi osobami, ale zároveň aj symbolickými zástupcami obetí násilného útoku vo všeobecnosti. Odstup a odcudzenie sa prejavujú nielen v rozprávačskom princípe. Prispievajú k nim aj drobné detaily ako prezliekanie sa hercov na scéne, používanie mikrofónu či rôzne nonverbálne reakcie. Tie pomerne funkčne nahrádzajú chýbajúce dramatické dialógy a tvoria vítané momenty konfrontácie. Spovede postáv sa nesú v komornej atmosfére minimalistickej scénografie v čierno-bielej farbe. Rovnakú farebnosť majú aj jednoduché kostýmy, ktoré umocňujú smerovanie k univerzálnemu zovšeobecneniu charakterizácie postáv.

Charaktery postáv obetí sú naproti tomu už jasne diferencované. Jařabov text im vštepil isté špecifické rysy osobnosti, no miera ich prepracovanosti bohužiaľ je pri jednotlivých postavách rôzna. Východiskový text kde-tu naráža na svoje limity.

Monologickosť a fragmentárnosť epicky ladenej inscenácie nepredstavujú práve najľahšiu hereckú výzvu. Monológ je pomerne ošemetná disciplína a nie každý z hercov sa v nej dokáže hravo vynájsť. Mechanická recitácia replík sa našťastie mladým hercom súboru poväčšine vyhla. Inscenácia Zatmenie má síce trochu pomalší rozbeh, ale hercom sa postupne podarí vytvoriť atmosféru miesta mimo zjavného času a priestoru, v ktorom na chvíľu zamrzla slučka ľudských príbehov. Napriek zreteľnému príklonu k civilnejšiemu a statickejšiemu herectvu dokázali dofarbiť svoju postavu do pestrejšej a plnokrvnejšej podoby predovšetkým Katarína Andrejcová a Braňo Mosný. Táto dvojica reprezentovala postavy stojace na opačnom konci spektra inscenácie. Mosný bol nositeľom humoru a ľahkosti a Andrejcová zasa vnútornej trýzne a výraznej emócie. V ich výkone sa spájala schopnosť dôsledne viesť motivácie postavy s presným hereckým strihom a skratkou.

Inscenácia Zatmenie ponúka veľmi zaujímavú optiku pohľadu na zločin, v centre ktorej nie je smrť, ale predchádzajúci život obete. Život, ktorý zločin zastaví. Zámerne sa vyhýba jasnej konkretizácii priebehu zločinu a jeho páchateľov (a zľahka aj jeho obetí) a predostiera pomerne univerzálne platný obraz témy. Možno práve kvôli tomu však mierne kolíše intenzita, ktorou dokáže celok diváka zasiahnuť.