Poriadok chaosu, chaos poriadku

YOLT je výsledkom niekoľko rokov plánovej tvorivej spolupráce medzi talianskym choreografom Manuelom Rondom a kolektívom tanečníkov fungujúcich pod značkou Tanečno. Skupina je známa nielen organizovaním rovnomenného tanečného festivalu na Orave, ale aj vlastnými umeleckými aktivitami jeho členov (konkrétne v tomto tvorivom zložení Miriam Budzáková, Silvia Sviteková, Matúš Szeghö a Andrej Štepita). Ronda, ktorý sa podpísal pod choreografiu aj réžiu, sa zasa preslávil nielen vlastnou tvorbou, ale i spoluprácou s významnými umelcami, ako Tasya Kroughovykh, Frédéric Flamand či André Gingras.

Úvodným (a aj fundamentálnym) symbolom diela je štruktúra tridsiatich piatich štvorcov narysovaná v strede javiska. Biely obrazec svieti na pódiu ešte počas príchodu divákov, akoby bol imanentnou súčasťou prostredia. Tanečníci a tanečnice sa na javisku objavujú pomaly, ich podobné oblečenie pripomína uniformy a zdanlivo medzi nimi stiera rozdiely. Už v prvých momentoch tak vznikajú v predstavení performatívne, no aj intenzívne vizuálne asociácie, ktoré môžu diváci rôznorodo interpretovať. Mne sa napríklad význam útvaru spojil s ihriskom, ktoré ponúka komplex možností ako hru rozvíjať. Každé z rozhodnutí hráčov niekam zavedie, no nikdy ich z labyrintu ihriska nevyvedie. Je to akási ilúzia slobody. 

Prostredníctvom týchto asociácií sú v prvej časti spracované najmä témy spolunažívania v spoločnosti, manipulácie či možno až prejavov ideológie. Performeri a performerky sa po bielom obrazci presúvajú tak, že sa aktívne snažia rešpektovať jeho štruktúru. Výsledkom je isté napätie medzi organickosťou ich pohybov a tvrdou presnosťou bieleho vzorca, ktorá ich riadi. Podobne je to i pri kostýme, ktoré prirodzenú rôznorodosť tiel ohraničuje do jednotného tvaru kabátov.

Pohyby inklinujú k opakovaniu sekvencií, efektivite či až k sterilite. Tá sa javí byť dôležitým prívlastkom, diváka totiž dielo nesmeruje k emocionálnemu prežitiu videného, ale skôr k hľadaniu významov v pohybových vzorcoch. Kombinácia choreografie s interpretačným potenciálom symbolu, na ktorom sa odohráva, nakoniec môže stimulovať diváka k neustálemu vytváraniu vlastnej podoby sociálnej kritiky, ktorá sa na javisku odohráva.

Vyvrcholením choreografie prvej časti sa tak zdá byť moment, keď tanečníci a tanečníčky z javiska odchádzajú a nechávajú štruktúru na podlahe „osamote“. Jednak má vtedy divák možnosť stráviť údernosť a dynamiku tanca, zároveň sa tak pripomína dôležitosť symbolu ako večnej súčasti vytvoreného sveta. Prestávka je prekvapivo dlhá a línie štvorcov sa počas nej vypaľujú hlbšie a hlbšie do zraku pozorujúcich.

Druhá časť predstavenia sa začína drsným narušením štruktúry. Tanečníci a tanečníčky sa na javisku objavujú v bizarných pestrofarebných kostýmoch a ich predchádzajúca odcudzenosť sa postupne rozplýva. Hovoria, interagujú, konkretizujú sa. Príliv chaotickej energie spôsobuje, že symbol na zemi zostáva zabudnutý, výmeny postáv sú živé, emočne nabité a často aj vtipné. Každý z interpretov sa zrazu hýbe odlišne, využíva svoju škálu prvkov. Proces zosobnenia tak vystihuje aj choreografická zložka. Na javisku vznikajú energické situácie, v ktorých sa kombinujú rázne uvoľnenia a pád s partnerskou manipuláciou (v zmysle nosenia či ťahania sa tanečníkov).

Dielo aj v druhej časti ostáva verné svojim základným témam, no ich konkrétna podoba evokuje asociácie inej podstaty. Analytická interpretácia sa mení na zážitkovosť a postupné stupňovanie situácií na javisku toto prežívanie neustále prehlbuje. Kľúčovým potvrdením toho, že realita diela je zo zásady zmenená, je strhnutie bielej pásky a zmiznutie symbolu. Predstavenie sa však i tak končí skulptúrou, ktorá možno naznačuje prítomnosť ďalšej štruktúry. V závere jedna z tanečníčok (M. Budzáková) naťahuje červené lanko z úst tanečníka (M. Szeghö) ležiaceho na zemi, pokým ostatní prihliadajú.

Záver tak môže nabádať k myšlienke, že niektoré štruktúry sú takou pevnou súčasťou nás, že ich nedokážeme odstrániť. Či už sú to poznatky kultúrne nadobudnuté prostredníctvom rozprávok, porekadiel, ponaučení, alebo sú to normy správania, ktorým sa učíme tam, kde vyrastáme. Ako ľudské bytosti sme totiž nutne sociálnymi – vo vnútri si nosíme nielen seba, ale aj všetkých okolo nás. Možno práve to je „zdvojenosť“ života, o ktorej hovorí názov diela (s odkazom na frázu „YOLO“ – You Only Live Once, popularizovanú okolo roku 2012). Nie dva životy, ktoré sú v následnosti, ale dva uhly nazerania – dva životy žité súčasne. Ako vyvažovanie úprimnej sebarealizácie a rešpektujúceho spoločenského života.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová