Platba bola schválená!

Nízka úroveň finančnej gramotnosti nie je jediným javom, ktorý Divadlo NUDE v inscenácii Brutto tematizuje. Tvorivý tím cez ústrednú tému peňazí odhaľuje aj celospoločenské problémy, akými sú korupcia, nedôvera v inštitúcie, platová nerovnosť či nezmyselnosť niektorých zákonov. Nemenej dôležitou je otázka vzťahu peňazí a hodnoty človeka.

Inscenácia je mozaikou príbehov ľudí s rôznymi finančnými problémami. Ústredné postavy v nich stvárňujú Lýdia Ondrušová a Filip Jekkel. Rozprávanie autentických životných osudov (maturantka, ktorej nechcú priznať dôchodok, brigáda na jachte, finančná nerovnosť v homosexuálnom vzťahu, a i.) sa strieda so štylizovanými výstupmi (distingvovaný životný poradca či zaručený návod ako zbohatnúť od „kryptobaróna“). Vďaka tomu nie je inscenácia iba monotónnym výpočtom dobre známych situácií, ale dynamickým celkom.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že množstvo línií vedie k fragmentárnosti a strate ucelenosti diela. Režisérka Veronika Malgot sa však roztrieštenosti vyhla aj vďaka dynamike inscenácie, ktorá spočíva v striedaní monologických a dialogických častí. Okrem toho sa tvorivý tím držal motívu hrubosti, ktorý sa vinie celou inscenáciou a prepája jednotlivé časti. Jeho východiskom je napokon aj samotný názov, ktorý sa v inscenácii premieta do dvoch rovín – jazykovej a fyzickej.

Tvorcovia a tvorkyne v jazykovej rovine pracujú s asociáciami (napr. starorímsky politik Brutus) a varírovaním základu slov (definovane slova brutto, označenie vedenia rozpočtu za „brutálny brutus“), ktoré priamo aj nepriamo odkazujú na hrubosť.

Vo fyzickej rovine sa hrubosť prelína s brutalitou. Tú režisérka zdôraznila najmä v príbehu homosexuálnych partnerov. Pri rozprávaní o finančnej nerovnosti na Jekkela striedavo útočia dvaja performeri (Dominik Sedmina a Henrich Gibala), ktorý predstavujú partnera Ondreja. Jeho dominanciu zobrazujú napríklad obojstranným gniavením, zápasením či sedením na pleciach. Určitý stupeň surovosti vnímame aj v ďalšom z príbehov ‒ pri vyratúvaní všetkých finančných záväzkov otca rodiny. Jekkel tu skladá na seba rebríky, ktoré predstavujú finančné prekážky. Táto línia vrcholí zavýjaním a následným súbojom dvoch vlkov – Ondrušovej a Jekkela. Svojím správaním pripomenuli Hobbesov výrok: „Človek človeku vlkom.“ Ten sa vzťahuje na prirodzený stav človeka, v ktorom sa nebráni uchýliť k agresivite. Na pohľad nesúvisiace príbehy tak nielenže spája téma financií a línia brutality, ale sú aj postupne gradované.

Na vyváženie pomerne násilnej roviny inscenácie využívajú tvorcovia a tvorkyne pasáže, ktoré sa viac orientujú na otázky hodnoty peňazí a človeka. Tie reprezentuje prevažne Lýdia Ondrušová ako sirota, pracovníčka na šejkovej výletnej lodi, porovnávajúca sa matka a bezbreho míňajúca žena. Jej najvýraznejšiu polohu predstavuje žena, ktorá pri svojich nákupoch nepozná mieru a hromadí doma zbytočnosti. Zatiaľ čo v prvých dvoch príbehoch pôsobí Ondrušová relatívne vyrovnane, v poslednom je až frenetická. Každou ďalšou platbou za veci, ktoré si ani nemôže dovoliť, je čoraz vulgárnejšia, až kým nie je spokojná s novonadobudnutým majetkom. Tvorivý tím k téme vzťahu peňazí a hodnoty človeka nepristúpil novátorsky – využíva situácie, ktoré azda každý pozná, no vie sa vďaka tomu s nimi stotožniť. Kontrast medzi scénou, kde musí Ondrušová zahrať nebo, oranžovú či papier, a prirodzene pôsobiacou choreografiou v tanečnom štýle Vogue, ktorá nasleduje po konkurze, môžeme vnímať ako metaforu na vzťah medzi finančným statusom a hodnotou človeka. Humornejšie poňatie Ondrušovej pasáže efektívne komunikuje tento odkaz divákovi.

Nakoniec, vzťah jednotlivca a spoločnosti ilustruje aj záver inscenácie venovaný korupcii v zdravotníctve. Osobné spovede eskalujú do celospoločenskej témy. Tvorcovia inscenácie takto chceli zdôrazniť prepojenosť medzi súkromným a verejným. Podobne ako v predchádzajúcom prípade k tomuto javu pristupujú skôr prvoplánovo, napríklad využitím videozáznamu Nory Mojsejovej. Ten je však katalyzátorom humornej roviny inscenácie, vďaka ktorému nemusí predvídateľné poňatie témy divákom prekážať.

Zámer režisérky Veroniky Malgot podporuje aj scéna Laury Štorcelovej pozostávajúca zo zátišia rebríkov, ktoré sú na začiatku inscenácie zahalené plachtou. Po jej odstránení si môžeme rebríky interpretovať mnohorako – prekážky, kolísavý stav osobných financií, ale napríklad aj ako rast a pokles cien. Ich zakrývanie a odkrývanie tak môže podporovať otázku tvorcov, či je téma peňazí spoločenským tabu. Pri kostýmoch Štorcelová pracovala s neutrálnou béžovou a trblietavou zlatou, čím reflektovala pomyselnú hranicu medzi racionálnym prístupom k financiám a márnotratnosťou.

Kombinácia pohybových choreografií a autentických výpovedí ani zvolená téma inscenácie či angažovanosť Divadla NUDE nás už asi neprekvapujú. Výnimočnosť diela spočíva v jeho načasovaní. Brutto konkretizuje vágne správy o finančnej situácii jednotlivca, rodiny i spoločnosti. Neponúka žiadny návod na jej riešenie, skôr apeluje na otvorené a hĺbkové odkrývanie tejto problematiky.