Pasáže zo staroby

Staroba, choroba a smrť. Tri slová, z ktorých sa rodia naše obavy a následné otázky. V každom z nás viac alebo menej drieme strach zo zdanlivo vzdialeného, avšak prirodzeného a nevyhnutného konca. Čo je staroba? Aké to je a aké to bude? Čo to presne znamená a kedy to príde? Vieme sa na to pripraviť či to dokonca skutočne prijať? A vôbec, dá sa to? Tieto témy stoja v centre pozornosti novej autorskej inscenácie Divadla NUDE pod názvom Pasáž 5.

Kolektívna réžia Veroniky Malgot, Lýdie Ondrušovej a Jany Smokoňovej predostiera tému starnutia a staroby zoširoka, v skratkách a metaforických narážkach, bez zámeru ju jednoznačne zodpovedať. Díva sa na ňu optikou predstaviteľa mladej generácie, očami tridsiatnika, ktorý sa pýta a uvažuje, no ku koncu dňa nielen nenachádza odpoveď, ale nie je si istý ani tým, či sa pýtal správne. Pozoruje seba a svoju životnú realitu v porovnaní s tou, ktorú žijú ľudia vysokého veku a pokúša sa ju pomenovať, či aspoň čiastočne pochopiť. Avšak naráža na generačnú priepasť a izolovanosť paralelných svetov mladosti a staroby. Na nedostatočnosť komunikácie, vzájomnú medzigeneračnú nevedomosť viditeľnú už aj v najbližšom sociálnom okruhu svojej vlastnej rodiny.

Inscenácia Pasáž 5 spočiatku vyslovuje typické obavy či až frázy mladých ľudí týkajúce sa témy starnutia a samotného používania tohto slova. Tvorivému tímu sa darí predostrieť kontúry smutno-smiešnej esencie vnútorného sveta mladého človeka, a to predovšetkým prostredníctvom jemne štylizovanej pohybovej hereckej akcie, a tiež pomocou rekvizít. Výtvarná línia inscenácie, za ktorou už tradične stojí Laura Štorcelová, používa jednoduchý, ale účinný princíp – násobenie. Na holej bielej scéne sa v podobe rekvizít objavuje veľké množstvo pestrofarebných bariel. Tie tvoria zástupný znak hneď niekoľkých významov, metafor či podtextov. Evokujú pomyselné výhovorky, argumentačné barličky. Rovnako fungujú ako akási metafora záťaže, prekážky, či obmedzenia a neskôr symbol pomyselnej záchrannej siete, oporného bodu, ktorý je však bližší sebaklamu. Hoci barly majú svoje divadelné opodstatnenie, manipulácia s nimi miestami vytvára zbytočný hluk a nesie niekoľko problémov, s ktorými sa herci technicky nedokázali dostatočne vysporiadať. U každého z trojice účinkujúcich – Lýdia Ondrušová, Miriam Ryšavá, Peter Tilajčík – sa pre tento nedostatok objavuje pomerne častá nezrozumiteľnosť hovoreného textu. Z ich výkonov taktiež miestami vypadáva uvoľnená a prirodzená línia hereckého výrazu. Čitateľný režijný úmysel nasledovať skôr tendencie civilného herectva sa sem-tam mení na recitatívnejšie a menej prirodzené intonácie, než by bolo potrebné. Každopádne, tieto problematické roviny možno pramenia iba z „neobehanosti“ inscenácie v čase premiéry a je možné, že po niekoľkých reprízach ustúpia.

Postupné premostenie inscenácie smerom k zobrazeniu kontúr pojmu staroby sa deje predovšetkým prostredníctvom koláže reprodukovaných audionahrávok, ďalej série krátkych výpovedí a hereckých mikroetúd. A v neposlednom rade troch monológov, ktoré pravdepodobne tlmočia autentické spomienky a postrehy zo situácií a rozhovorov s ich vlastnými starými rodičmi. Hoci intimita ich výpovedí prináša istý pozitívny rozmer sympatickej blízkosti či dôvernosti, zároveň akoby oslabovala počiatočnú šírku divadelnej výstavby témy a redukuje ju tak k menej prenosnej podobe, k osobnej skúsenosti daného hereckého aktéra. Paradoxne sa tým uzemňuje miera obsahovej kontaktnosti a výpovede inscenácie.

Pasáž 5 je vo finále osobnou výpoveďou tvorivého tímu v rámci sledovanej témy. Jednoducho povedané – nahlas uvažuje a kladie otázky. Cestu k nájdeniu odpovedí vidí v samotnom akte aktívnejšieho spytovania sa, vo väčšom záujme o život staršej generácie. Dotýka sa kolíznych bodov dvoch svetov na opačnom konci ľudskej podstaty a končí. Nič viac, ale ani nič menej.