MLOKi

Normálny život medzi divadlom a trápnom

V letnej atmosfére postupne sa očkujúceho mesta som mala možnosť stretnúť po dlhých týždňoch samoty starých známych a vyraziť za čerstvou kultúrou. V priestoroch Fakulty architektúry a dizajnu STU sa ešte na prelome júna a júla uskutočnila premiéra diela balansujúceho medzi divadelnou inscenáciou, performanciou a arteterapiou v autorskej koncepcii Petra Gondu.

Dielo Piece na mieru náhodných dvanástich konkrétnych nehercov je podľa kolektívu autorov inšpirované automatickosťou v ľudskom správaní a konaní. Tematicky nadväzuje na predošlých Šesť príbehov, v ktorých Gonda kriticky prehodnocoval postavenie človeka voči planetárnym, evolučným a mikrobiologickým časovým mierkam. Piece na mieru náhodných dvanástich konkrétnych nehercov skúmalo, čo je ešte OK a čo už ne(znesiteľné, vtipné, múdre, divadelné, hudobné, kultúrne, príjemné…). Neviem, ako to vnímali ostatní (ne)diváci, ale prvé minúty som sa snažila naladiť na celú situáciu a až neskôr sa mi do zorného poľa dostala aj akási nenápadná nástenka z baliaceho papiera, na ktorej bolo niečo ako scenár. Nebola koncipovaná ako vyumelkovaná reklamná plocha s ambíciou preraziť za každú cenu, vyzerala nenápadne, tak ako boli nenápadní aj civilní neherci.

Nástenka sa stala ukotvujúcim momentom, bodový scenár explicitne pomenovával, kde sme a čo sa bude diať: „Teraz bude roj, potom monológ experta 3, 4, na záver zvuky.“ Gonda priznáva, že jeho zámerom bolo aj čo najviac demaskovať divadelnú ilúziu, docieliť maximálnu autenticitu a v divadle sa na nič nehrať. V priamom prenose odhalil vlastnú osobu režiséra a po čase strávenom v striedavo smiešno-trápno-otáznom prúde života aj všetky svoje poznámky, zámery a postupy. Predpokladám, že rovnako ako predstavenie vyzerali aj jednotlivé skúšky.

Jedným z hlavných formálnych znakov performancie, ktorý sa tu objavil, je, že sa (ne)herci nesnažia dané situácie na každej repríze presne zreprodukovať. Teda ostáva veľký priestor pre improvizáciu a reakciu konkrétneho publika. Súčasne sa otvára téma trápnosti. Hranica medzi tým, čo je zábavné a čo zbytočné, je krehká a hoci „experiment“ znesie takmer všetko, musíte mať čo ponúknuť. V tomto prípade sa ono riziko šliapnutia vedľa podarilo ustáť. Gonda pôsobí ako normálny, prívetivý, neafektovaný človek a podobný dojem budia aj účinkujúci. V dnešnej dobe je celkom príjemné, keď mi niekto naservíruje obyčajné stretnutie a nevnucuje mi vyčerpávajúce posolstvá, nerozpráva o tragédiách, dystopiách, problémoch…

Pôsobivým vygradovaním tejto „seansy“ bola hudobná, resp. zvuková zložka, na ktorej spolupracoval hudobník Jonatán Pastirčák. Počas prvej hodiny stáli na pódiu bez povšimnutia bicie. Divákom „nakladané“ parodické posolstvá rôznych samozvaných expertov sa stávali čoraz menej konkrétnymi a verbálnymi, pretože slová boli neskôr prehlušované zbesilou hrou na bicích. Skupina napokon skončila v pôsobivom abstraktnom zborovom speve, ktorý naplnil celú miestnosť až po posledný výklenok. V týchto pasážach by sme mohli vidieť obraz úskalia dnešnej komunikácie cez sociálne siete, šírenie rôznych hoaxov a poplašných správ a ťažké dopátravanie sa pravdy.

Dvanásť účinkujúcich by mohlo evokovať aj dvanásť biblických učeníkov. Niektoré z prezentovaných monológov naozaj pôsobili ako akési amatérske kázne do života. Také, akých sú dnes plné sociálne siete – a najmä z nich tvorcovia aj čerpali. Už podľa názvu je zrejmé, že Gonda sa rozhodol do diela Piece na mieru náhodných dvanástich konkrétnych nehercov obsadiť skupinu rôznorodých dobrovoľníkov. Gonda dlhodobo skúma inscenačný potenciál práce s nehercom. Je to ešte divadlo? Je to už divadlo? Ako vysvetľuje anotácia, nejde o ochotnícke alebo dokumentárne divadlo. Všetko, čo sa herci snažia eliminovať – stres, zmätenie, chybovosť, sa tu pretvára a je priamou súčasťou diela. Tam, kde klasická činohra predpokladá remeselné majstrovstvo, ostáva miesto pre náhodu. Po oficiálnom konci predstavenia sa v hlúčikoch diskutovalo – aj keď ťažko v tomto prípade vymedzovať začiatky či konce, keďže absentuje zákulisie aj opona. Divadelné predstavenie „zo života“ tak splýva s následným „normálnym“ životom. Participanti popisujú svoje asociácie na rôzne psycho- a arteterapeutické metódy, naša skupinka voľne vytvára podmnožiny s absolventmi Fakulty architektúry STU (ktorí zas spomínajú, čo všetko tá vstupná hala už zažila) a VŠVU. Všetko sa so všetkým mieša, ovplyvňuje a my odchádzame v ústrety jednej z príliš teplých mestských nocí, šťastní, že ešte existuje normálny život.


Mal by dnes ešte niekto stáť o obraz slobodného jednotlivca, ktorý skonštruovali novovekí filozofi? A malo by oňho stáť divadlo?

Koncept a réžia: Peter Gonda
Dramaturgia: Adam Dragun
Svetelný dizajn: Jozef Čabo
Hudobná spolupráca: Jonatán Pastirčák

Performeri a performerky: Alla Dmitrievna, Anka, Boris Fedorovič, Chekky/Zuzana Strausz, David Fendrich, Eva B, Jana Veľká, Janka, Ján Slovák, Matula Horecká, Natália Ižáková, Sejmi, Viki, Viktor Krpčiar

Premiéra: 30. júna 2021 Fakulta architektúry a dizajnu STU