Lucia KorenáKaždopádne, predtým sa dalo intenzívne a každodenne skúšať, takže som sa texty naučila v priebehu procesu. Nebola to samá karanténa či stále ďalšie a ďalšie opatrenia – čo v praxi znamená začať skúšať, po pár dňoch prestať, a takto dookola. Ďalší fakt je ten, že už dávno som nemala taký obšírny scenár, pretože Šimon Spišák, náš dvorný režisér, väčšinou pracuje bez scenára. Dokonalé! A teraz sa musím naučiť tonu textu, lebo toto je inscenácia na texte postavená a bez jeho znalosti sa pri skúšaní nepohneme. Som v koncoch!
Na začiatku pandémie to bolo: „Prosím? To akože nebudeme hrať? Vôbec? Ani skúšať?“ Ako veľmi za rok obmedzenia činnosti spohodlnieme? Na druhej strane, osobné stretnutia pri tvorbe (bez nutnej znalosti textu) ma oblažujú. Keďže som človek, ktorý v online priestore prakticky neexistuje a sociálne siete mi spôsobujú nevysvetliteľnú nervozitu, živé diskusie a reálna prítomnosť blízkych ľudí je pre mňa nenahraditeľná. Aj keď stretnutí je menej, o to intenzívnejší je zážitok z nich. To tiež, zdá sa, priniesol posledný rok – nádherné pocity z prítomnosti priateľov, rodiny, a vôbec širšieho okruhu ľudí.
Tiež mi uplynulý rok priniesol čas. Čas zastaviť sa. Upratať si myšlienky. Uvedomiť si skutočné hodnoty. Aj keď teraz už cítim potrebu znovu sa rozbehnúť, dúfam, že sa nevrátime do starých koľají. Mali by sme mať čas uvedomiť si vlastné myšlienky, nie sa len dívať na svoj život, ako uteká popri nás. Lepší by bol trochu pomalší chod života, aby sme ho stihli viac vychutnávať a byť vďační za zdravie. Asi som to takto cítila vždy, môj svet chcel byť trochu pomalší už pred koronou, často sa to však nedalo. Spomalenie preto vnímam pozitívne.
Zažila som dva mesiace snehom zasypanej zimy na Liptove, takú si pamätám z detstva. Keby som bola v divadle, nešla by som sa korčuľovať na dedinské klzisko za splnu mesiaca. Ale teraz už opäť v divadle som. Zajtra sa začnem učiť texty.
