MLOKi
Jazmína Piktorová (foto M. Hajn)
Jazmína Piktorová (foto M. Hajn)

Jazmína Piktorová #niejevdivadle

Mám životne mŕtvolne tempo. A to doslova. Moje srdce, keď je v pokoji, udrie v priemere asi 35-krát za minútu. To je približne polovica „normálnej“ frekvencie srdca v pokoji. Doktorka mi dokonca povedala – predtým, než sa o tom vyšetrením presvedčila –, že s takým pulzom by som bola už dávno mŕtva. A ja nie som. Rovnako, ako nie som v divadle. Dá sa však povedať, že moja existencia je závislá od pohybu. A to doslova. Smrteľne vážne. Aktívny, pravidelný a adrenalínu plný pohyb na scéne u mňa znamená v priemere viac než 35 úderov za minútu, teda ako pri  zdravom a normálnom fungovaní. Scénický „nepohyb“, rozumej domáca karanténa, sa u mňa prejavuje malátnosťou, mľandravosťou, spomalením a odpadávaním. Mojou hlavnou úlohou týchto dní je teda udržať sa v pohybe. Fyzickom aj duševnom.

Okrem tých bežných – vďaka covidu nanovo objavených – aktivít ako joga, beh, turistika, bicyklovanie či milovanie, mi dokáže srdcovú frekvenciu veľmi rýchlo zdvihnúť aj premýšľanie nad – kvôli covidu čiastočne zabudnutými – javmi ako nespravodlivosť, nečinnosť a zadubenosť súčasného diania.

Po zhliadnutí dokumentov A Life On Our Planet a Žal žen začínam premýšľať, že sa do divadla už nevrátim. Stanem sa aktivistkou a budem dobrovoľne bezdetná vegánka? Environmentálnu úzkosť napokon liečim postupnými, malými krokmi. Lúčim sa s mojím milovaným mäsom a vajíčkami, po pražských kvetinárstvach zbieram nepotrebné kvetináče pre svoju bytovú džungľu, zatiaľ čo v Bratislave skúšam s Odivom Knihu džunglí a pripravujem tanečný projekt pre deti s ekologickým odkazom. Priniesť na svet vlastné dieťa teda zatiaľ nevylučujem, ale viem, že porodiť ho túžim v dánskych vodách. Dokument Neviditeľná ma totiž presvedčil, že k ľudským a rešpektujúcim pôrodom máme na Slovensku ešte ďaleko. Samozrejme, česť výnimkám! Čo nás teda zachráni? Búrka, Víchrica, Očistec? A čo príde potom? Nebo alebo Peklo?

Vo sviatočný deň, 17. novembra, ktorý je mi pomaly milším než sviatok vianočný, cestujem z Bratislavy do Prahy. Opúšťam svoje hlavné mesto, kde čoskoro vypukne nie veľmi „nežná revolúcia“ rozdeľujúca našu spoločnosť. Vystúpim z vlaku a na pražských uliciach ma víta súdržnosť, spolupatričnosť a úcta. Epidemiologicky zodpovedne zapaľujem sviečku na Národní třídě. Dve malé dievčatá mi len tak podarujú ružu, pokladám ju ku sviečkam a s nostalgickým pátosom sa dojímam nad množstvom rozdielností, ktoré môže človek zažiť za jeden deň. V sprche si potom spievam americkú hymnu na počesť „víťazstva“ demokracie nad trumpizmom a pred spaním ma dokážu rozplakať už aj hokejoví hrdinovia môjho detstva, Miro Šatan a Mišo Handzuš, ktorí v diskusii .pod lampou otvorene a úprimne rozprávajú o neľahkých podmienkach slovenského hokeja a jeho neistej budúcnosti.

Mala by som ísť spať, aby som mala silu na ďalší karanténny deň. Teraz si však potrebujem znížiť svoj pulz. Hlavnou úlohou týchto nocí je udržať sa v pokoji. Och, ako veľmi sa teším na návrat k aktívnemu normálu, keď už nebudem musieť pozorovať svoj pulz, ani rozhorčené myšlienky, pretože budem naplno zaujatá divadlom! A ešte viac sa teším na ten čas v ďalekom nedohľadne, keď to všetko už nebudem pozorovať, nie preto, že mám veľa práce a málo voľného času, ale preto, lebo už bude u nás len málo toho, nad čím by sa dalo rozhorčovať.