Miroslav LukačovičŠtúdiový autorský projekt K antropocénu dramaturga Matěja Nytru a režiséra Vojtěcha Bártu možno najpresnejšie definovať ako experimentálnu esej, ktorá sa zaoberá predovšetkým krízou súčasnej ekológie. Inscenácia vznikla v rámci sezóny s názvom Věčný návrat – krize budoucnosti a zapadá do jej dramaturgie predovšetkým aktivistickým potenciálom.
Planéta Zem prechádza z pohľadu súčasnej vedy svojou poslednou geologickou fázou a my, obyvatelia tejto planéty, sa nenávratne blížime k jej i našej smrti. Obklopujú nás plastiglomeráty – nové horniny z ľudského odpadu, ale aj umelé kvety a všadeprítomný cynizmus, ktorým sa kompetentní stavajú k aktuálnej situácii. Na tieto, ale aj na mnohé ďalšie problémy, často humorne, miestami až s mrazivým poloúsmevom, ktorý sa objavuje na tvárach divákov, upozorňuje inscenácia K antropocénu.
This was the world!
Divák po príchode do HaDivadla schádza po schodoch do foyeru, je tu však jeden háčik – ostatní sa na neho spopod schodov pozerajú. Inscenácia K antropocénu je totiž vsadená do priestoru, v ktorom sa obyčajne diváci len pripravujú na budúcu divadelnú ilúziu. Práve tento prístup k priestoru prispieva k sugestívnejšiemu vnímaniu inscenácie ako reality, ktorá sa bytostne dotýka nielen tvorcov, ale aj konkrétnych divákov.
V chladnej scénografii Matěja Sýkoru sa jednoduchosť divadelného znaku dostáva okamžite hlboko pod kožu diváka, ktorý pred začiatkom inscenácie vidí len prázdne schodisko, umelé kvety a na zadnom pláne panorámu Brna. Tá sa neskôr zastrie žalúziami, na ktorých je nápis: This was the world! Ten zatiaľ len naznačuje, že v inscenácii bude pravdepodobne zakomponovaná akási zvláštna prednáška, úzko spojená s najbližším okolím prítomných divákov. V strede scény visí objekt v tvare kvádra, vytvorený z plastového odpadu, na ktorý sa neskôr bude rôznymi farbami svietiť.
Inscenácia začína dlhým príchodom podivnej čiernej kocky (okolo nej divák už raz prešiel cestou do foyeru) po schodoch. Z nej sa vystrčí hlava jedného z hercov – Jana Lepšíka. Lepšík predstavuje postavu z budúcnosti: človeka-stroj. Hovorí do kukurice, ktorú neskôr skonzumuje. Jeho reč sa nesie v monotónnom rytme, prerušujú ho strojové zvuky, pohybuje sa kŕčovito, deformovane. Spomenie, že sme sa ocitli na konferencii. Neskôr hovorí úsporným jazykom, v ktorom sa nachádzajú len podstatné informácie – bez zaužívanej stavby vety, bez prízvuku na slovách či jeho častiach. Všetko je podstatné a zároveň nič nie je dôležité. Akoby už všetko bolo povedané.
Herec Jiří Svoboda vychádza na provizórne javisko do hustej hmly a blikania svetiel. Je oblečený v čiernom kostýme a stredom zabielenej tváre mu prechádza čierny pás. Pohybuje sa agresívnym poskakovaním, ktoré pripomína rituálny tanec, fajčí a vyjadruje svoj vzťah ku kvetom, ktoré sú už (v blízkej budúcnosti, ktorú tvorcovia zobrazujú) aj tak umelé. „Fuck the flower! Fuck the flower! Fuck the flower!“ – ozýva sa z jeho úst. Vypije čiernu vodu z plastovej fľaše a ďalej pokračuje vo svojom energiou nabitom výstupe. Svoboda predstavuje to, čo ostalo v súčasnosti po ľuďoch z hnutia hippies. Takmer žiadna zmena, len heslo „flower-power“ sa zmenilo na: „Fuck the flower!“
V ďalšej časti prichádzajú do priestoru schodiska divadelní uvádzači v tričkách s nápisom „Supreme“ a hlasom z reproduktorov sú označení za domorodcov. Inscenácia sa tak znakovo veľmi silno prepája s realitou, keďže nám títo uvádzači/domorodci v úvode odkladali kabáty v šatni. Za nimi prichádza prorocká postava (Cyril Drozda) a spomínaný hlas z reproduktora ju označuje za robotníka, ktorý domorodcov zrovná so zemou.
Po vcelku čistej a čitateľnej prvej časti inscenácie sa zrazu objavia obrazy, z ktorých máme veľmi zmätočný dojem (VHS kazeta, ktorú z ľadovej kryhy doslova vyseká Cyril Drozda, jej prehrávanie, ktoré už divák v treťom rade nevidí, či neidentifikovateľný obraz premietaný na schody). Je veľmi zložité spojiť si ich s nejakým reálnym a zrozumiteľným významom, ktorý by nám dal jasnú odpoveď na otázku: Čo po nás ostane? Tvorcovia nás však chceli pravdepodobne upozorniť, že o chvíľu nezostane nič. Nasleduje totálny rozpad. Ešte aj kocku na schodoch, ktorá predstavovala súčasť budúceho človeka, postavy rozbijú.
Túto scénickú agóniu však preruší sám režisér, ktorý vystupuje na scénu a zahadzuje aj zvyšky divadelnej ilúzie. Začne polemizovať, či žijeme v dobe antropocénu alebo nie, či nie sme náhodou ešte v holocéne, fagocéne alebo inom -céne. Jeho silný, až naturalistický prejav pôsobí sugestívne a pravdivo. V závere všetko vyústi do cynického odsúdenia celej tejto „konferencie“. Akoby sa inscenátori pýtali: „Máme vôbec právo teoretizovať o tejto téme?“
K pálčivým ekologickým otázkam pristupujú tvorcovia prekvapivo humorne, miestami až surrealisticky, no zároveň vedecky až aktivisticky. Všetky tieto prístupy sa miešajú v experimentálnom diele, v ktorom sa smiech strieda s chladnou realitou blízkej budúcnosti, ktorá divákom dýcha na chrbát.
Inscenácia K antropocénu je tiež silnou obžalobou vplyvných ľudí, ktorí sa aj v súčasnej ekologickej situácii neustále zaoberajú pojmami, a nie realitou. Z javiska cítiť zúfalú prosbu o riešenie situácie, v ktorej sa ľudstvo nachádza. Divadlo sa v tomto prípade mení na verejný priestor, v ktorom je realita silnejšia ako akákoľvek ilúzia.
