Zuzana Andrejco FerusováTri zážitky z tohtoročnej Pro-tézy som hneď v titule označkovala podľa ich (ne)kvality. Hovoriť o dramaturgii festivalu by bolo ťažšie, pretože výber bol tentoraz voľnejší. No ak je výsledkom rozmanitosť tém, divadelných postupov a rôznorodosť diváckych zážitkov, potom hádam môžeme prestať byť priveľmi prísni a radšej sa môžeme z ponuky radovať. A ja som sa z dvoch tretín veru aj tešila – ako kritička, aj ako diváčka.
Makabrózny kabaret ‒ oveľa silnejší zážitok ako som čakala
Katarzyna Chelbny je meno, ktoré si vďaka poľskému dark kabaretu Macabra Dolorosa dobre zapamätám. Predpokladala som, že dielo bude silno feministicky ladené, a mierne som sa obávala, či nepôjde o nejakú vyprázdnenú schému. No výsledok bol pre mňa obrovským prekvapením. Blikajúce svetlá v tme a ohlušujúci rev na hranici znesiteľnosti boli efekty, ktoré inscenáciu otvárali. Monologické výstupy herečky sa striedali s koncertom – herečkin spev sprevádzala živá kapela v zložení bubeník a klavirista (songy boli preložené do poľštiny, ale v hudbe som spoznala aspoň Nicka Cavea a Marilyna Mansona).
Asi najväčší priestor (a možno až na úkor veci) dostala v inscenácii línia príbehu o Magde Goebbelsovej. Popri nej votkala protagonistka (a zároveň autorka konceptu) do výpovede rôzne príbehy fiktívneho, literárneho i mytologického pôvodu. Napriek množstvu zdrojov si však inscenácia uchovala celistvosť. Výnimkou bol snáď len výstup s atakovaním publika. Na pódium protagonistka vytiahla niekoľko nešťastníkov – nočná mora každého diváka – a následne ich slovne zosmiešňovala (každého z nich na základe viditeľnej, alebo neskôr zistenej inakosti): Si Žid? Si Rómka? Máš dievča? – To ma prekvapuje. Ako sa voláš? Miloslav? – Chúďa moje!
Aj v Goebbelsovej príbehu je moment, keď je možné túto ženu pochopiť. Žijeme v mierových časoch, ale čo by sme ako matky robili, keby našim deťom v extrémnej situácii hrozilo nebezpečenstvo z nepriateľskej strany? Dá sa pochopiť bezbolestná smrť rukami matky ako milosrdná smrť, vykúpenie pred hroziacim utrpením, týraním a mrzačením od nepriateľa?
Umelecky najpôsobivejší bol príbeh o strate dieťaťa. Protagonistka bytostne túži po katarzii – potrebuje sa z nešťastia vyspievať. Desivý refrén: „Teraz mám čas na seba / už mi nestojíš v ceste,“– znie nezvyčajne trýznivo a bolestivo. Je to sebapresviedčanie o úľave, ktorá by mala prísť. Vieme pochopiť, že pre ženu je dieťa vždy do istej miery bremenom. Ale ako by sme vôbec mohli uveriť, že tento alogický argument dokáže prekonať obrovské a neznesiteľné bremeno jeho neprítomnosti/nejestvovania?
Hoci okolo mňa sedeli takmer samí muži a ich tváre zrkadlili, že sú porovnateľne vtiahnutí ako ja, myslím, že pre matku má sledovanie tejto inscenácie ešte istú pridanú hodnotu. Otvára v nej tušenú, no nevyslovenú otázku, čo vlastne dokáže so ženou spraviť materstvo? Čo všetko musí obetovať, v čom všetkom sa týmto aktom stane inou osobou? Tento veľký paradox je úplne svojsky umocnený v prípade ženy-matky-umelkyne: Ktoré „dieťa“ má prednosť? Umelecké dielo či potomok? Dá sa z tejto voľby vyjsť víťazne? Presné odpovede, rovnako ako tí muži okolo mňa, nepoznám.
Antonia Baehr – plus mínus toľko, čo som čakala
Nemecká performerka Antonia Baehr sa sluchových divadlom alebo prednáškou (ako to sama nazývala) snažila vystihnúť silné spojivo medzi staršou ženou a jej psom – dvojicou, ktorá spolu zdieľa priestor i každodenné udalosti. Staršia žena je vlastne Antoniina matka, a to umocňuje dojem, že Antonia sa na zviera díva ako na zvláštneho konkurenta matkinej pozornosti. Matka sa psovi prihovára láskavým tónom podobným materskému štebotaniu, akým sa ženy prihovárajú bábätkám. Performancia je silná vo svojej neochvejnej objektívnosti – performerka v nej ukazuje, zhromažďuje, púšťa zvuky, demonštruje nám, ako vedľa seba žijú žena a zviera. Nehodnotí, nekomentuje. Strihá a radí zvukový materiál a ponúka výpoveď, ktorá sa na prvý pohľad zdá fragmentárna, no v divákovom vedomí napokon vytvorí celistvý tvar. Sledujeme, ako dvojica konzumuje potravu, ako spieva/zavýja, ako komunikuje. Pozoruhodná je aj posledná časť performerkinho výstupu – pred sebou má partitúru vyskladanú z miešania zvukov matky a psa, ako aj ich skreslenú, zmixovanú verziu, zhluky slov, zvukov – nachádza estetickú hodnotu aj v psom štekaní, vytvára slučku opakovaných slabík, prechádza od hovoreného slova (oui, oui ) cez brechot a zavýjanie naspäť k východiskovému slovu. V zvukovom toku akoby sa strácali hranice toho, kto rozpráva, kto spieva, kto zavýja a kto len vyráža z hrdla zvuky. V predstavení nevidíme jedinú fotografiu matky ani psa, no predsa sa nám ponúka možno aj niečo intímnejšie – predstava o tom, ako dve bytosti majú medzi sebou intenzívny vzťah.
Nie všetko sa chváliť dá – toto som nečakala
Môžeš milovať autorské divadlo, môžeš si tiež myslieť, že je ďaleko zaujímavejšie ako iné formy súčasného divadla… Musíš však byť pripravená/ý, že aj na Pro-téze ťa kadečo nielen príjemne, ale aj opačne prekvapí. Posledný večer, brnianske HaDivadlo a Samčo brat dáždoviek prekvapili na viacerých leveloch – nedobre sa na to pozeralo, nedobre sa to počúvalo, človek nechcel vedieť ani vidieť, čo bude ďalej, vlastne len chcel, aby to čo najskôr skončilo. V iných predstaveniach by som úplne odmietla uznať dôvod existencie niekoľkominútovej scény bez slov, v ktorej muž vysáva. V Laserovej romanci som obraz privítala – aspoň nachvíľu sa nerozprávalo a vlastne bola to najmenej rušivá časť z toho, čo som vydržala sledovať. Nuž, aj takéto autorské divadlo má miesto na Zemi a pravdepodobne má aj diváka – sála bola plná a okrem mňa sa zodvihlo a odišlo len zopár ľudí. Dobrý dojem z festivalu to trochu naštrbilo, ale úplne nezmazalo. Pro-tézu isto skúsim aj o rok.
