MLOKi
Juraj Poliak (foto Laura Poliaková)
Juraj Poliak (foto Laura Poliaková)

Ďuro Poliak #niejevdivadle

Už pol roka pred koronou som sa zatvoril do ateliéru a začal pracovať na voľnej tvorbe. Mal som dohodnutú veľkú samostatnú výstavu v Považskej galérii umenia v Žiline. Lockdown ma zastihol pripraveného. Akoby zázrakom som mal nakúpené celé škály akrylových farieb, rolky plátna a všetok drobný materiál, ktorý umelec potrebuje pri maľbe. Do života mi po dlhom čase vstúpili pokoj, ticho a dlhodobá, sústredená práca. Postupne som začal realizovať všetky nápady na maľby, ktoré doteraz čakali iba ako poznámky v zápisníkoch.

Čas na experiment, čas na laboratórium, čas na error. Čas pre mňa. Začali sa zapínať nové senzory. Toto je nebo? Pod mojím ateliérom, v pivnici, som po dlhoročnom výtvarníkovi divadelných dielní Pištovi Plankovi našiel množstvá malých sklenených valčekov rôznych priemerov. (Netuším, na čo ich Pišta používal.) Vymyslel som si nový princíp maľby s nimi. Čistá modlitba. Hodiny brúsiť na prach tyčinky čínskeho tušu, aby sa s ním dalo maľovať. A ďalšie hodiny ukladať na plátno v lese bod po bode sklenené rúrky na správne miesto. Do nich sa potom kvapkadlom nakvapká čínsky tuš. Zvyšok urobí dážď a vietor. Niektoré rúrky zvalia oni, niektoré hmyz alebo kvapky vody a body sa rozpijú. Krajina „vyvolá“ obraz. Výsledok sa nikdy nedá vypočítať. Maľba krajinou.

September. V krátkom období medzi lockdownmi sme v Múzeu mincí a medailí v Kremnici dokončili a otvorili stálu expozíciu streleckých terčov z 19. storočia. Otvorili a hneď aj zatvorili. Až v týchto dňoch je expozícia prístupná verejnosti. Prišla však nečakaná ponuka na spoluprácu s Považským múzeom v Žiline, ktorá sa neodmieta. „Ďuro, urobil by si nám novú stálu expozíciu drotárstva? Poznáme tvoju tvorbu, máš voľnú ruku.“ Keď mi niekto dá slobodu v tvorbe, tak mu ju stonásobne vrátim. V nápadoch, v nasadení, v spolupatričnosti. Tak som sa ponoril aj do dobrodružného života drotárov a ich tajného jazyka – krpoštiny.

Január. Považská galéria umenia v Žiline. Inštalovanie výstavy je ako technická skúška v divadle. Dúfam, že mám dosť vecí a že to bude v priestore fungovať. Moja doteraz najväčšia samostatná výstava. Dva roky roboty. Nazval som ju Pavilón cédrov. Maľby a objekty v priestore spolu fungujú skvele. Vyšlo to. Až na to, že sme urobili výstavu do zatvorenej galérie. Chodím tam skoro denne, obsesívne kontrolujem, či je všetko presné, či spínače fungujú. Ale pre koho? Som – a zrejme aj budem – tu jediný návštevník! K…a, do p..e! Do p..e! Tak toto je peklo! Snažíme sa výstavu propagovať aspoň na sociálnych sieťach. S mojím učiteľom, výtvarníkom Palom Chomom, sme na Facebooku urobili online komentovanú prehliadku. Prekvapilo ma množstvo pozitívnych reakcií. Ale veta: „Super výstava, len škoda, že sa nedá ísť pozrieť naživo,“ má rovnaký účinok, ako keby ste do mňa pichli nôž.

Máj. V PGU je už nainštalovaná iná výstava. Ale nemožnosť naživo sprístupniť návštevníkom moju autorskú výstavu priniesla nový projekt. Bude to jej pokračovanie v parku Budatínskeho hradu. Prvotný nápad bol vyvetrať obrazy, dostať ich do prírody, kam ľudia môžu chodiť aj počas lockdownu. Takáto jednoduchá myšlienka spustila celý rad úvah a začala na seba nabaľovať významy. Ako inštalovať obrazy v parku? Vymyslel som systém predpätých tyčí z lepenej preglejky, ktoré sú pružné a vo vetre sa aj otáčajú okolo svojej osi a pulzujú. Vznikol úplne nový inštalačný princíp. V galérii sme zvyknutí vešať obrazy staticky na steny, tu je obraz zavesený vo vetre. Otáča sa a pulzuje v závislosti od smeru a sily vetra. Projekt som nazval Spevy z periférie (osem obrazov zavesených vo vetre).

Inštalácia rieši to, čím momentálne všetci žijeme. Ľudia sa aj v najväčšej metropole ocitli v samote, na periférii. Homo deus, človek ktorý sa už-už cítil byť Bohom, si opäť na chvíľu musí uvedomiť svoju zraniteľnosť.