Adam NagySituácia LGBTI+ komunity v stredoeurópskom kontexte je pomerne zlá. Poľsko a Maďarsko vedie proti nej silnú antikampaň, ktorá zahŕňa aj obmedzovanie slobody slova a základných ľudských práv, či dokonca hanobenie menšiny. Najlepšie z krajín V4 vychádza Česko, kde sú možné registrované partnerstvá a momentálne sa rieši aj otázka legalizácie manželstva medzi rovnakými pohlaviami. Slovensko vajatá medzi týmito dvoma pólmi a vďaka niektorým poslancom smeruje skôr k tzv. poľskému modelu. Otázkou je, ako sa k tejto téme stavajú naše divadlá. Kým nezávislá scéna tieto témy reflektuje pomerne často, kamenné divadlá popri nej skôr zaostávajú. Festival však ponúkol dokonca dve inscenácie zriaďovaných divadiel: Dom nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a Transky, body, vteřiny ostravského Divadla Petra Bezruče.
Režisér Marián Amsler a dramatička a prekladateľka Anna Saavedra siahli po Lorcovom dramatickom texte Dom Bernardy Alby. Znova ho preložili, aby znel súčasnejšie, a zároveň dopísali postavu samotného autora. Inscenácia nezobrazuje len teror, diktatúru a neľudskosť v domácnosti Bernardy, ale aj cestu slobodného umelca až po jeho popravu, ktorej dôvodom bola aj jeho sexuálna orientácia. Drámu v Bernardinom dome tak prerušujú výjavy z Lorcovho života. Minimálny priestor zvyšuje napätie medzi sestrami, ktoré sa postupne stávajú až apatickými mizantropkami. Každá z dcér (v podaní herečiek: Lenka Barilíková, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková a Nikolett Dékány) má presnú choreografiu a trasu svojho pohybu, iba Peter Oszlík ako Lorca sa pohybuje slobodne.
Rozklad mravnej spoločnosti
Niektoré spoločenské vrstvy majú presnú definíciu pre tú „správnu“ mravnú spoločnosť. Ale svet nie je čierno-biely a existujú rôzni ľudia, ktorí túto ich predstavu narúšajú. Už počas socializmu existovala idea tradičnej rodiny – matka, otec a deti – a nijaká sexuálna menšina do tohto vzorca nezapadala. Práve túto dobu a jej vnímanie LGBTI+ komunity mapuje inscenácia Socializmus s teplou tvárou v réžii Mariána Amslera. Ten poukázal nielen na ich ťažký osud pod reflektorom štátnej bezpečnosti, ale aj na rozklad tradičnej rodiny pod ťarchou nevery, alebo sa rozpadnutý vzťah snaží dvojica zachrániť dieťaťom. Prvá časť inscenácie má imerzný charakter. Tvorivý tím nás vedie vždy do iného priestoru a obrazne aj do nového kúta duše postáv, keďže sa zakaždým otvára nová téma. Zmenu prostredia deja nenaznačil režisér len doslovným putovaním po priestore. Aj pri „kukátkovom“ hľadisku je využitá tylová opona, na ktorú sa premietali rôzne priestory (byt u lekára, verejné toalety atď.). Tie súčasne dotvárali atmosféru. Záverečná pieseň Pocta Majakovskému od Roba Grigorova, ktorú účinkujúci spievajú, je akousi pietnou spomienkou na všetky obete socialistického zriadenia, ktoré sa postavili proti režimu.
Myšlienka o tradičnej rodine pretrváva až dodnes, dokonca by sa mohlo zdať, že opätovne silnie vďaka ultrakonzervatívnym a extrémistickým hlasom. Otázkou je, čo všetko sú tieto hlasy ochotné obetovať. Podobná téma sa zrejme stala východiskom pre režiséra Ondřeja Štefaňáka pri tvorbe inscenácie Otcovrah v Divadle X10. Už názov hovorí, že v inscenácii ide o vraždu otca, ktorá je jedinou možnosťou úniku z toxického prostredia rodiny. Despotická hlava rodiny terorizovala každého, až na svojho najmladšieho syna, ktorý zodpovedal jeho predstavám. V úvode sa zobrazil výjav ideálnej rodiny, ktorý sa postupne rozkladal ako hnijúce jablko. Otec nebol diktátorom iba v rodine, ale snažil sa svoju moc aplikovať aj na divákov pomocou až násilnej interakcie, napríklad ich skúšal zo školských zadaní, museli po ňom opakovať to, čo chcel počuť. Napriek katastrofickému koncu celá inscenácia mala veľmi groteskný humor, ktorý vychádzal z absurdných situácií – chodiaci Mickey Mouse so zlomyseľným úškrnom, emočné výbuchy týraného syna. Práve on sa mení na príšeru – zafarbený na bielo a potretý krvou svojho otca. Svojím činom však zachránil aj svoju matku a sestru pred tyranom za cenu, že sa z neho stal vrah.
Vládnuce stereotypy
Vo väčšina festivalových predstavení sa zrkadlila snaha tvorcov využiť stereotyp ako námet a poukázať tým na konkrétnu tému. Jeden zo známych stereotypov je, že futbalista nemôže byť homosexuál: veď je to mužský šport. Futbalové ihrisko či štadión je predsa miesto, kam ide chlap, aby mal pokoj od rodiny a relaxoval. Neexistuje, aby niekto z hráčov bol inak sexuálne orientovaný, veď ako sa píše v anotácii k dielu: doteraz boli zaznamenané iba tri coming outy vo svete futbalu. Tanečník Jozef Vaľo vo svojom diele Coming out otáča tému naopak – verejne priznáva svoju orientáciu, ale hanbí sa za to, že má rád futbal. Pohybovo zobrazuje šesť zásad dobrého futbalistu: behať, simulovať, kľučkovať, mieriť, robiť hlavičky, spievať hymnu. Jednotlivé figúry mali základ v civilnom prejave futbalistu. Vaľo ich zámerne štylizoval, až zveličoval. Jeho výpoveď o vzájomnej tolerancii podtrhla aj projekcia futbalových fanúšikov alebo pieseň Edith Piaf Non, Je ne regrette rien o odpustení. Predstavenie sa končí zvukovou nahrávkou farárky Aničky Polckovej, ktorá každého vyzýva k tolerancii a láske, nech každý robí to, čo má rád a čo ho baví.
Tvorcovia poľskej pohybovej performancie Bromance sa zamerali na búranie stereotypu o citových či fyzických prejavoch medzi mužmi. Spoločnosť má sklon prudko odsúdiť, ak muž prejaví väčšiu emóciu, najmä k inému mužovi. Už obyčajný dotyk alebo pohľad znamená automatickú značku „gay“. Dvojica performerov Michał Przybyła a Dominik Więcek hľadali spôsob, ako by bolo možné znovu zadefinovať isté stupne vzťahu medzi mužmi. Podobne ako Jozef Vaľo išli cestou športu, no vybrali si kontaktný šport – zápasenie. V choreografii prevláda najmä civilný pohyb naplnený humorom. Zobrazujú rôzne stupne maskulinity a vzťahov, od nepriateľstva až po lásku. Práve prejav lásky bol jeden z najvýraznejších momentov, keď performeri spolu zatancovali vášnivé tango. Nechýbala ani interaktivita s divákmi, najmä mužského pohlavia. Nabúrali ich intímnu zónu a niekedy šli až do veľmi úzkeho telesné kontaktu – dokonca cez nich preliezali či šplhali sa.
Najvýraznejšou z programu bola performancia Clauda Johanna Čierneho F64.2, v ktorej piati mladí transrodoví ľudia rozprávajú o svojej situácii, o živote na Slovensku. Rozprávanie rámcuje modelová situácia terapie u psychologičky, ktorá odmieta pochopiť ich starosti. Lekárka zastupuje ultrakonzervatívne spektrum spoločnosti, ktoré týchto ľudí odsudzuje a vníma ich ako odpad. Tento jej názor ešte viac podtrhuje zostrihaná audionahrávka výrokov Lívie z Kulturblogu. Ako zvukové stopy slúžili najmä jej reportáže z bratislavského a košického Prideu.
Festival Drama Queer nepriniesol iba témy, ktoré sa výsostne týkajú LGBTI+ komunity, skôr naopak. Dominovali spoločensky angažované myšlienky, ktoré sa dotýkajú každého – ako napríklad feminizmus a život komunity v súčasnosti. Veľký zástoj mala aj telesnosť, resp. maskulinita, ktorá ovplyvňuje naše vzťahy a okolie. Najvýraznejšie boli tie inscenácie, ktoré sa venovali strate základných ľudských hodnôt alebo návratu k nim. Popri off programe, ktorý tvorili diskusie na angažované témy či drag queen podujatie PiNKBUS bolo dôležitou udalosťou aj otvorenie nového spoločného priestoru platforiem Divadlo NOMANTINELS, Gaffa a Batyskaf pod názvom P*AKT.
Drama Queer 2021, 23. október - 2. november 2021, Bratislava
