Zuzana Andrejco FerusováFestival sa skončil, môžeme bilancovať. Z toho, čo som videla, som si vytvorila vlastný rebríček – tituly v ňom radím od najsilnejšieho pozitívneho zážitku po opačný koniec škály.
1.-2. Persona, Kráľ
3. Túžba po nepriateľovi
4. Únos Európy
5. Vojna nemá ženskú tvár
6. Ťapákovci
Verím, že na nevzrušené pritakanie alebo aj vášnivé rozčúlenie niektorým čitateľom stačí môj príspevok prečítať potiaľto. Ak vás zaujíma moje zdôvodnenie, čítajte ďalej.
Vrcholy festivalu
Po únave z podoby divadla, ktorá iba „hrá príbeh“ (napríklad mnohé tituly zdramatizovaných diel svetovej literatúry), si divácky najviac užívam inscenácie, ktoré máme v istom zmysle problém nazvať inscenáciou. Otvorené formy, work in progress, iný prístup a hľadanie spôsobov, ako témy spracovať nielen slovom, presahy žánrov, druhov a miešanie foriem – to všetko (hoci nič z toho nie je celkom nové) v našom súčasnom divadle stále nie je úplne samozrejmé pre tvorcov ani pre divákov.
Petra Vajdová nás v Persone (Divadlo Aréna, r. Tomáš Procházka) tiež sprevádza istým hľadaním. Hneď úvodná scéna testuje hranice – skúma divácku schopnosť a ochotu vnímať divadlo bez slov, bez jedinej repliky. Zámerne vystavuje publikum diskomfortu, kladieme si otázku, kde, kedy a čím javiskový tvar považujeme za začatý. Prudký strih a nástup herečky je silný – prúd reči sa rozvetvuje, plynulo, ale zrozumiteľne prechádza medzi príbehmi dvoch (troch?) žien. A príbehy to pritom nie sú ani zábavné, ani ľahké či príjemné. Inscenácia Persony pre mňa nemá slabé miesto, prijala som režisérov spôsob, akým sa odrazil od známeho Bergmanovho filmu, ale zároveň pomocou neho vystaval autonómny príbeh. Takisto veľmi vítam obsadenie herečky – Petra Vajdová s totálnym nasadením rozvíja príbehy ženy ako matky, manželky, milenky. Len drobná výhrada – festivalové predstavenie ochudobnil priestor – priveľký dištanc medzi javiskom a hľadiskom (spôsobili ho vzdialenosť a vyvýšenie pódia) narušil atmosféru intimity, aká vládne v priestoroch LOFTu v Aréne.
Z hľadiska intenzity, porovnateľným zážitkom bol pre mňa Kráľ (Bratislavské bábkové divadlo, r. Andrej Kalinka). Kráľ je otvorené dielo (v zmysle opera aperta Umberta Eca) – ponúka viacero ohnísk záujmu, otvára divákovi viacero smerov. Od nás ako divákov však aj veľa vyžaduje: v každom okamihu sa musíme spolupodieľať na dosadzovaní a napĺňaní významov, nič sa nám neservíruje na podnose, je to (ako pre hercov, tak aj pre nás – divákov) práca ťažká a namáhavá. Sú isto aj takí, pre ktorých je to práca otravná a zbytočná. No ak v nej vidíme zmysel a na túto hru pristúpime, Kráľ nás môže bohato odmeniť – sugestívnym zážitkom. Polyfónia obrazov aj zvukov nás na začiatku mätie, aby sme po čase pripustili, že naše sledovanie možno nebude celistvé, úplné, dokonalé. Aj ja som na začiatku sledovania pocítila nepokoj – sme takí zvyknutí na zrozumiteľnosť, pevné hranice, spoliehame sa bezvýhradne na analýzu cez ratio. Našťastie, náš mozog predpokladá význam vo všetkom, aj keby ho mal k veci celkom voľne priradiť. Princíp piesočnej mandaly, ktorá je starostlivo a sústredene vytváraná, aby nakoniec bola zničená, „rozprášená do priestoru“, je tu zreteľnou inšpiráciou. Herci v závere všetko vrátia do pôvodného stavu (Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz.).
O svete dneška
Na ulici zúria nepokoje, ale nepokoj je aj v našich domácnostiach, na pracoviskách, v nemocniciach, v baroch – a v našich hlavách. Túžba po nepriateľovi – hra súčasného rakúskeho dramatika napísaná na objednávku SND – zrkadlí túto náladu v mikropríbehoch, ktoré sú pomocou postáv prepojené. Prepojením hry s realitou je zas scéna, v ktorej na javisko vtrhne ozbrojený nespokojný divák. Ten v hre západného autora vidí propagandu nehodnú divadla, ktoré nesie prívlastok národné. Útoky na nás dnes už číhajú kdekoľvek, prečo si myslíme, že práve divadlo je bezpečné miesto? Okamžité zneškodnenie „teroristu“ však otvára aj otázku – nakoľko sme tolerantní a ochotní vypočuť si iný názor? Možno útočník ani nie je nebezpečný, možno je to len jeho „hračkárske“ maskovanie. A čo to hovorí o nás, keď ho pred našimi očami zastrelia, no my (diváci, ale ani nikto z hercov) sa ani len nepozastavíme nad smrťou mladého chlapca (Kto to bol? Bol nebezpečný? Aký mal motív?) a predstavenie bez zaváhania pokračuje? Strach nás paralyzoval a bezpečnosť je nám nadovšetko, aj nad ľudským životom…
Stretnutie s problémami
Únos Európy sa mi vo vedomí pomyselne rozštepuje na dva plány. Vnímame nadpriemerné tanečné i herecké (Sláva Daubnerová) stvárnenie trojice špičkových interpretiek, ich presné a do poslednej frázy naplnené pohyby. Tie sú umocnené výpravou a výrazným svietením, sprevádza ich na scéne prítomné sláčikové kvarteto. Potiaľto vnímam javiskové dielo ako bezproblémové. Všetko sa však dostáva do disonancie s predným plánom – s konferencierom Mariánom Prevendarčíkom. Pôdorys libreta (Peter Lomnický) je akýsi nejasný, nevycibrený, možno aj zámerne nezoškrtaný a ponechaný v tvare, kde spomedzi slovného balastu občas zasvieti pozoruhodná veta, nečakaný zmysel. Má maslo na hlave dramaturgia, ktorá mohla trochu upratať časti, proporcie a ich koexistenciu vo vnútri celku? Alebo sa ako diváčka mám jednoducho zbaviť túžby po dokonalosti a prijímať, čo sa mi núka?
Vojna? Žena? Sovietsky človek!
Inscenácia Vojna nemá ženskú tvár (SKD Martin, r. Marián Pecko) bola ovenčená hlavnou cenou – Grand Prix Nová dráma, predlohu napísala nositeľka Nobelovej ceny. Martinský súbor sa už roky pýši nadpriemerným ansámblovým herectvom, organicky sa doň včleňujú vždy aj nové členky. To všetko nepochybne formuje naše očakávania, ale aj hodnotiace pohľady na inscenáciu. Dramatizácia Ivety Horváthovej a réžia Mariána Pecka sa usilovali, aby literárna predloha (zápisky vychádzajúce z oral history, z rozhovorov s vojačkami a účastníčkami vojny) na javisku pôsobila divadelne pútavo, dramaticky a do veľkej miery sa im to aj podarilo. Kľúčová pre čítanie inscenácie je pre mňa veta, ktorú vyslovuje dcéra jednej vojnovej pamätníčky: „Na čo toto všetko bolo? Je to vaše prekliatie. Všetky tie mladé roky ste obetovali pre ha-ha vlasť!“ Áno, je to skoro presné nahmatanie toho, čo ma po celý čas čítania i sledovania inscenácie v duchu prenasleduje. Je to pre mňa desivejšie ako vši, valiaca sa krv, amputované končatiny a smrť na každom kroku. Ako sa mám vcítiť do mladých žien, ktoré húfom, veselo, so spevom dobrovoľne tiahnu na front? Ak Svetlana Alexijevič píše: „Chcela som napísať knihu, z ktorej by všetkým bolo zle,“ tak ja hovorím: Je mi zle, je mi nevoľno z toho, ako komunistická propaganda zasiahla dievčatá vo veku, keď sú bezbranné a na vrchole naivity – je mi zle z propagandy, ktorá spôsobila, že tieto dcéry namiesto svojej matky milovali Stranu, namiesto otca poslúchali Stalina, namiesto rodiny bola pre nich svätá Vlasť. Je mi zle z totality, ktorá konceptom revolúcie ako vrcholného dobrodružstva a romantiky vymyla mozgy miliónom ľudí. Z totality, ktorá deformovala ľudské prežívanie – ľudia obetovali svoje životy v prospech lepšej budúcnosti svojich detí, no paradoxne tak nielen svoje, ale aj životy svojich potomkov neodvratne doničili. Dokonca si myslím, že z tohto prekliatia sa Rusko nevystrábilo dodnes.
… a nakoniec
Moja výčitka festivalovému výberu súvisí s titulom Ťapákovci (DJP Trnava, r. Matúš Bachynec). Konzervatívna réžia, ktorá akoby konzervovala starodávne časy príbehu, esteticky nelákavá, ponurá a statická výprava, ale najmä nedostatok režijnej interpretácie odsúdilo titul iba na odohranie príbehu podľa Šulajovej dramatizácie Timravinej prózy. Poslúžiť môže ako edukatívny titul v repertoári divadla, zameraný na študentov stredných škôl, namiesto povinnej lektúry. Žiaľ, inak to bol pre mňa na festivale z videných titulov ten najslabší. Napriek relatívne dobrej kondícii hereckého súboru (pozoruhodný výkon podali viacerí, mňa najviac zaujala Marta Maťová ako Anča zmija) sa mi nepodarilo odčítať z inscenácie dôvod, prečo si na začiatku 21. storočia režisér najmladšej generácie zvolil tento klasický titul a čo ním chcel dnešnému divákovi tlmočiť.
