Diana PavlačkováDivadelná Nitra 2019 sa pri príležitosti blížiaceho sa 30. výročia Nežnej revolúcie rozhodla pre hlavný leitmotív „Podoby slobody“. Zatiaľ čo minulý ročník sprevádzalo neurčité „RE“, tento rok sa festival nesie v oveľa konkrétnejšej a aj v programe čitateľnejšej téme. Už letmý pohľad na program ukazuje, že nielen pre slovenské divadlo je tento rok o pripomínaní si krehkosti slobody. Zahraničné inscenácie prvých dvoch dní pritom reflektovali skôr tému vnútorného oslobodenia, než spoločenskej či politickej slobody.
Hudobný skladateľ Ivan Acher si ako predlohu pre svoju operu Sternenhoch zvolil romaneto Ladislava Klímu Utrpenie kniežaťa Sternenhocha. Česká inscenácia sezóny, ktorá v piatok otvorila festival, je kombináciou vizuálne pôsobivých obrazov, strhujúcej samplovanej hudby a vynikajúcich speváckych výkonov. Expresívna hudba, ktorá mieša árie s elektronikou, si však stále zachováva aj prvky klasickej belcantovej opery. Zároveň sa drží epického rozprávania príbehu o morálne upadnutom kniežati Sternenhochovi a jeho démonickej manželke Helge.
Režisér Michal Dočekal dokázal v spolupráci s českou choreografkou Lenkou Vagnerovou dianie na scéne zdynamizovať, rozpohybovať a dodať mu potrebné napätie. Choreografiu pritom nepredvádzajú len tanečníci – ako je to bežné v klasickej opere, ale aj samotní sólisti. Napriek značnej fyzickej námahe a krkolomným pozíciám (napr. predstaviteľka hlavnej postavy Helgy je v jednej scéne zavesená dolu hlavou na reťaziach) však dokázali protagonisti aj zložité party odspievať čisto a sugestívne. Súčasťou choreografie sú najmä rôzne vykrivenia tela či mechanické pohyby, čím postavy na scéne získavajú démonický výraz.
Libreto a príbeh Sternenhocha sa miestami strácali najmä kvôli množstvu scénického diania, dejových škrtov a výraznej preexponovanosti hudby. No konkrétnosť jednotlivých situácií nie je potrebná a inscenácia viac ako na ratio pôsobí na divácke zmysly. Dominantná je predovšetkým ponurá a mystická atmosféra, ktorá vzniká na základe pôsobivých obrazov na scéne. Sternenhoch je najmä o vyváženom spojení všetkých zložiek, vizuál dopĺňa akustiku a opačne. Scénografia aj kostýmy sú vytvorené najmä z čiernych materiálov s metalickými a plastovými prvkami. Tie spolu s bielo-čiernym maskovaním účinkujúcich dodávajú inscenácii na dramatickej štylizácii. Postavy pôsobia ako z nereálneho snového sveta či dokonca z podsvetia. Realita sa láme nielen v príbehu, ale aj v svetelných a pohybových líniách na scéne a do popredia sa tak dostáva hlavne motív čarov, prízrakov a mystiky. Sternenhoch pražského Národného divadla je inscenácia, v ktorej režijný koncept plne podporuje hudobný materiál a aj keď nesie atribúty klasickej opery, je zároveň otvorená súčasným umeleckým prúdom.
Svätá Špageta režisérky Agnieszky Smoczyńskej je muzikálom, ktorý neguje akékoľvek formálne klišé spojené s týmto žánrom. Možno aj preto, že je inscenácia postavená na čiernom a ironickom humore. Špageta je bullteriér, ktorému sa zjaví Psia matka, a jeho osvieti. Majiteľmi tejto sučky sú obyčajní ľudia, no postupne je odkrývaná najmä ich živočíšna a pudová stránka. Vo výsledku sa tak ukazuje ich agresia, krutosť a sexualita. To inscenátori docielili práve tým, že dej je rozprávaný z pohľadu psa, ktorého predstavuje herec Piotr Trojan. V príbehu je zobrazený aj ako cítiaca a mysliaca bytosť, ktorá je však ovládaná svojimi pudmi. Vzťah dvojice a psa teda nielen vytvára hlavné konflikty, ale odkrýva i ďalšie významové vrstvy diela.
Smoczyńska pracuje obzvlášť s hyperbolizovaným prejavom týchto pudov a zároveň ho mieša s premrštenou pop estetikou. Jednoduché a často vulgárne vety strieda súčasná poézia a metaforickosť. Vo výsledku tak na scéne sledujeme akýsi bizarný in-yer-face muzikál – hercov v štylizovaných pózach, ich extrémnu mimiku, neónové farby a piesne do mikrofónu (pop, elektronika aj rap). Texty piesní obsahujú rôzne slovné spojenia, ktoré zaobalené do zvieracej ríše vytvárajú trefné, niekedy vtipné a inokedy odpudzujúce alúzie na skutočnosť. V pozadí banálneho príbehu tak podnecujú k uvažovaniu o potrebe viery, o ľudskej náture a jej inklinácii k násiliu.
Sprievodný program sa v sobotu musel z námestia presunúť do priestorov divadla. Konečne som i vďaka tomu mala pocit, že divadlo aj mimo predstavení naplno žije festivalom. Bubácka rozprávka Bábkového divadla na Rázcestí sa odohrávala na schodisku Divadla Andreja Bagara. Vďaka tomuto premiestneniu vznikla oveľa intímnejšia atmosféra a medzi herečkou Máriou Šamajovou a deťmi prebiehal zaujímavý dialóg. Spoločne sa snažili nájsť spôsob, ako hlavnú postavu Marušku zbaviť strachu a presvedčiť ju, aby vyliezla z postele. Šamajová do jednotlivých situácií vnášala vtipné až sarkastické poznámky a snažila sa aj o komunikáciu s dospelými. Predstavenie tak bolo náležitým dôvetkom k rôznym podobám vzbury, ktoré sme videli počas prvých dvoch dní festivalu. Nielen despotický manžel či krutí psí páni, ale aj náš vlastný strach môže byť pre nás väzením.
