Adam NagyAko by ste pomenovali hlavný cieľ FolkLabu, s ktorým ste ho zakladali?
Fero Morong: Naším cieľom je rozvíjať fundament tradičného, ale v inej forme a inej podobe, v kooperácii s ľuďmi rôznych profesií. Takými, ktorí vnímajú potrebu výskumu, didaktiky, experimentu a možno aj iného pohľadu na folklór. Napríklad keby niekto v rámci výzvy prišiel s tým, že sa chce venovať konkrétnemu tanečnému materiálu alebo téme, ktoré by následne skúmal, ohýbal, komunikoval či reflektoval prostredníctvom rôznych umeleckých postupov a nástrojov. Niekto, kto by hľadal možnosti ako v tvorivej spolupráci a profesionálnych podmienkach urobiť tanečné predstavenie. Tak povieme: „Poď do toho!“ To je FolkLab.
Barbora Morongová: Jednou z mnohých myšlienok je spájať ľudí, ktorí majú fortieľ v tom, čo robia. Majú zručnosti, sú v tom dobrí. Záleží nám na tom, aby si ich dokázali medzi sebou vymieňať a jeden druhého inšpirovať, ale aj sa navzájom rešpektovať. Ako to bolo v tvorivom kolektíve inscenácie Od zeme. Mala som možnosť pozorovať tvorcov aj interpretov, ktorí sa poznali z VŠMU, ale každý z nich mal inú filozofiu pri javiskovom stvárnení. Niektorí sú bližšie k tomu tradičnejšiemu, druhí skôr k umeleckému, páčivému pohybu. Keďže museli prechádzať rovnakými zadaniami, s ktorými sa museli vysporiadať, vzájomne ich to zblížilo a vnímali sa s rešpektom. Keď mali potom sami niečo na starosti počas tréningov, spoznali aj svoje silné a slabšie stránky a vytvorili sa medzi nimi zaujímavé vzťahové prieniky či inšpirácie. Pomohlo to zbúrať predchádzajúce, možno aj stereotypné pohľady na seba navzájom. Zatiaľ každé dielo v produkcii FolkLabu prinieslo zaujímavé spojenia ľudí, ktorí k sebe našli umeleckú cestu, rozvinuli ďalšie spolupráce a ostali v tvorivom spojení. Toto bol zámer.
Program FolkLabu má dve časti: performatívna predstavuje tvorbu tanečných diel, vzdelávacia zasa ponúka rôzne praktické i teoretické workshopy a semináre. Vznikajú medzi nimi aj nejaké prepojenia?
FM: Cez workshopy sa napríklad začal aj projekt Od zeme. Chcel som, aby sme nerobili predstavenie, ktoré by znevažovalo niekoho a niečo, ale aby sme vychádzajúc z témy pastierskej profesie a kultúry skúsili hľadať prieniky, ktoré sú v dvoch rozdielnych tanečných svetoch, napr. pri chôdzi, pri váľaní, skokoch od zeme. Hľadať spojenia tam, kde to je možné a kde to je prirodzené aj tanečníkom z prostredia súčasného tanca, aj „ľudovkárom“. Rovnako tak v hudbe i odeve. Rešpektovať minulosť a pritom komunikovať súčasnosť.
Pravidelne vyhlasujete open call, ktorý obsahuje viacero požiadaviek na inscenačný tím. Mnohé z nich sú veľmi konkrétne, ako napríklad vekové ohraničenie alebo aj odborové zameranie.
BM: Pre nás je dôležitý tvorivý proces, chceme, aby zúčastneným aj niečo dal. K procesu chceme následne prispôsobiť aj vzdelávacie podujatia. Veková podmienka je tam napríklad preto, aby sa nehlásili iba ľudia, ktorí už majú veľa skúseností, ale aby dostali šancu byť v tíme aj takí, ktorí skúsenosti nemajú, ale zato majú perspektívu rásť.
Ako vedúce osobnosti FolkLabu zasahujete do skúšobného procesu alebo nechávate tvorcom voľnú ruku?
BM: Pridaná hodnota FolkLabu je práve to, že sa pri tvorivom procese snažíme umelcom ponúknuť mentoring. Napríklad, keď u nás tvorili Libuša Bachratá a Veronika Malgot inscenáciu Rozumu zbavení, zabezpečili sme im etnomuzikologické poradenstvo, ktorého sa zhostila Janka Ambrózová. Interpretky zasa dostali možnosť zúčastniť sa workshopov viachlasného spevu, alebo alikvótneho spevu s Ramim a tak ďalej. Chceme, aby sa autorský tím nebál experimentovať aj s niečím, čo je pre nich možno nové. My zabezpečíme, aby im v tom pomohli ďalší odborníci. Počas celého procesu tak majú možnosť konzultácií alebo mentoringov. Open call slúži nato, aby sme dodali odvahu mladým tvorcom a zároveň im zabezpečili tvorivé prostredie a prostriedky, aby sa mohli realizovať a profesijne rásť. Dovolím si tvrdiť, že takých možností veľa v našich zemepisných šírkach niet.
Už samotný názov FolkLab vedie k myšlienke experimentovania. Aká skupina ľudí obklopuje vašu platformu?
FM: Tá skupinka sa od roku 2018 relatívne rozšírila. Skôr naše aktivity oslovujú ľudí z prostredia divadla a súčasného tanca. Mám taký pocit, že tí mladší z prostredia folklórneho tanca sa ešte trochu boja. Možno majú pocit, že ak budú otvorení komunikácii aj smerom k dnešku a k súčasnému tancu, nebudú vo folklórnom prostredí pochopení, akceptovaní. Sú to však zbytočné predsudky V našom prostredí sa často stretávame s čierno-bielym vnímaním. Úlohou FolkLabu je aj hľadanie odtieňov, miešanie vhodnej miery farebných kombinácii. Platforma je laboratórium nápadov, vytvára priestor k experimentu, je otvorená pre nové tvorivé postupy, autori u nás môžu smelo prekračovať svoje zabehané cestičky.
Okrem vzdelávacích a umeleckých aktivít často učíte aj v tanečných domoch, ktoré dlhodobo organizujete. Aký majú tieto podujatia vplyv na folklórne tanečné prostredie?
BM: Podstatné je to, že sa vďaka nim zachováva princíp a kontinuita tradičného tanca. Pracujeme s pramenným materiálom, učíme ľudí tancovať, spoznávať konkrétny tanečný jazyk, čo sa pred érou tanečných domov v slovenskom súborovom prostredí nerobilo. Naša pedagogická generácia chcela to, čo sme videli, že funguje napríklad u susedov v Maďarsku – že je možné naučiť sa tanečný jazyk. Priniesli sme tento pedagogický prístup aj k nám a to nielen medzi súboristov, ale aj medzi verejnosť. Vďaka tomu sa na javisku postupne začala objavovať aj improvizácia, čo bolo pred takými 20 rokmi nóvum. Avšak občas si tí, ktorí k tomu z povahy veci neinklinovali, teda v rámci interpretácie preferovali skôr uniformitu, nemali potrebu porozumieť samotnej podstate tradičného tanca, len im stačilo čerpať inšpiráciu z existujúcich choreografií, vytvorili voči tomu bariéru. Ich argumentom bolo, že to nie je umenie. Avšak práve takýto pasívny odmietavý prístup k poznaniu a inšpirácii z tradičného tanca umeleckú tvorivosť obmedzuje, len niektorí to pochopia až neskôr.
Jedným z výrazných fenoménov v ľudovom umení je prílišná štylizácia a teatralizácia. Čo si o tom myslíte?
BM: Vôbec to, že sa v diskurzoch používajú pojmy ako autentický a štylizovaný, nerobí dobrotu. Ten, kto tomu rozumie, si uvedomuje, že akonáhle sme na javisku, nemôžeme sa rozprávať o autentickom. O tom sa v spojitosti s ľudovým tancom môžeme baviť skôr v prostredí vidieka, napríklad na svadbách či počas fašiangov. Vo folklórnom hnutí je už dlhšiu dobu živená predstava súboja dvoch svetov: autentického a štylizovaného. Niekedy je nesprávne vnímaný aj ako súboj pomyselného amaterizmu a vysokého umenia. A vzniká dojem, že reprezentanti jedného nesúhlasia s tými druhými, ba priam ich neznášajú. My sme s ohľadom na rešpekt k poznaniu prameňov a výskumov napríklad boli zaradení medzi „autentikov“. Pritom máme dlhoročné skúsenosti so štylizovaným umením a popri tanečných domoch a vlastných výskumoch vytvárame priestor pre profesijné vzdelávanie a umelecký experiment.
FM: Na javiskách bola v období, keď sme vychádzali zo školy, už taká veľká miera štylizovania, že javiskový tanec absolútne nekorešpondoval s daným prameňom, len sa vydával za niečo ľudové a zároveň umelecky hodnotné. Poukazovali sme na to, že aj na scénu sa má dostať niečo, čo čerpá z tradičných predlôh, a nielen, že sa kopíruje z autorskej tvorby Lúčnice, SĽUK-u alebo sa prezentujú vymyslené pseudoľudové tance, ktoré sa oblečú do krojov. Profesionálni tanečníci i tvorcovia by mali poznať elementárny fundament pôvodnej formy a zároveň si uvedomovať, že javiskový prejav musí reflektovať pohybovú nadanosť interpretov, a preto sú vlastne niektoré motívy a prejavy expresívnejšie alebo väčšie. Dovolím si tvrdiť, že možno to bude aj vecou ďalších výskumov, pomenovať, kde je tá pomyselná čiara. Na jednej strane je inšpirácia konkrétnou motivickou väzbou, ktorá je prevzatá od tanečnej osobnosti alebo z filmu a interpretovaná profesionálnym tanečníkom, ktorý to s choreografom previedol do javiskovej podoby a súčasne vložil aj svoj vlastný fundament. Naopak, na druhej strane je javiskom upravený prejav, ktorý sa prijíma aj v regiónoch ako vzor a časom sa považuje za regionálne príznačný, ba priam charakteristický štýlotvorný znak.
Mnohí politici kladú medzi konzervatívne hodnoty a ľudové umenie pomyselné rovná sa, čo je však z etnografického pohľadu klamstvo. Ako vnímate zneužívanie ľudového umenia na politické účely?
BM: Ja s tým mám osobne veľký problém, aj so samotným zneužívaním folklóru zo strany politikov. V mnohých prípadoch, aj keď sa to hrá na úprimnosť, ide len o čistý politický populizmus. V snahe prihovoriť sa masám a zahrať na národné cítenie sme svedkami toho, akú „službičku“ im vie folklór urobiť. Pritom cielená ochrana proti zneužívaniu, podpora výskumu a vzdelávania o hodnotách na úkor lacnej preferencie gýču by si mali nájsť miesto na pracovnom stole štátnych inštitúcií aj v rámci priorít kultúrnej politiky. Veď práve poznanie tradičnej kultúry podporuje u ľudí toleranciu a rešpekt voči rôznorodosti. Teda je nástrojom zbližovania a nie naopak. To už je ale iná téma.
FM: Nemusíme chodiť ani historicky ďaleko a nájdeme množstvo príkladov, kedy folklóru politici viac uškodili, ako pomohli. Tu nás zachráni len zdravý rozum, kritické myslenie a príklady dobrej praxe, ako budovať zdravé kultúrne povedomie a identitu a nezabudnúť na to, čo je podstatné a hodnotné.
Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová
