Jana HlodákováPohybová inscenácia Stories of Be-coming zachádza až k počiatkom zrodu našej individuality. Nenásilný princíp narušenia komfortnej zóny divákov, ktorý ju charakterizuje, bol pre mňa novým prístupom, než na aký som pri „interaktívnych“ inscenáciách zvyknutá. Priniesol mi inú skúsenosť.
Najprv sme si nesmelo sadli na zem. Tí odvážnejší si aj ľahli a rozprávali sa medzi sebou. Medzi nami sa začali mihať usmiate tváre tanečníčok s najobyčajnejšími témami života na jazyku, akými sú napr. „recepty zo života“. Ako sa uvarí bravčové pliecko? Najprv speníme cibuľku a potom… rýchlo som pochopila, že Anna, Alexandra a Helena sú obyčajní ľudia – z mäsa a kostí. Ako naberalo predstavenie na komplexnosti, ako sa formoval priestor, nadobúdali aj tanečníčky v mojich očiach výraznejšie rysy. Stávali sa osobami s históriou, mali smútky aj radosti, spomienky a rodičov, svoj pôvod, identitu a zároveň boli „len“ unikátnym zoskupením buniek. Moja momentálna prítomnosť pri nich náhle tiež získala dôležitosť, uvažovala som nad svojím príbehom a pocítila spojenie, chuť zdieľať.
Anna pokračovala v rozprávaní ďalej: Viete, že sme niekedy vyzerali ako tri palacinky, tri vrstvy bunkových foriem prilepených na sebe? Mňam. Chcelo sa mi mľaskať, vyplazovať jazyk, keď Anna opisovala, čo sme, ako funguje naša fyziológia. Cítila som živočíšnosť a telesnosť, telo, ktoré sa chce nasýtiť, aby mohlo prežiť. Pohybové vyjadrenie tanečníčok, stelesnenie a atmosféra boli uvoľňujúce. V hrudi mi bil rytmus hudby, ktorá pripomínala zvuky akejsi tekutiny. Vyvolávali vo mne pocit bezpečia, ktoré pravdepodobne prežíva bábätko v matkinom bruchu.
Podobným spôsobom ako pracovali tanečníčky s príbehom, pracovali aj s priestorom – postupne hromadili významy. Najprv sa akcia centralizovala v kruhu, potom sa príbehy rozširovali na ďalšie miesta javiska aj hľadiska. Priestor sa premieňal gumenými lanami, bielymi ohybnými tyčami, ktoré sa spájali do akejsi pavučiny/konštrukcie života.
Slová boli v predstavení hlavným nástrojom spojenia, suplovali dotyky, ktoré sú pre divákov často stresujúce. Tanečnice pohybom nereprezentovali osoby, veci alebo postavy. Bol pre ne originálnym komunikačným prostriedkom štruktúr, ktoré sa nedokážu vyjadrovať iným spôsobom iba svojim bytím, stávaním sa („be-coming“). Všetko zatiaľ fungovalo.
Len záverečná časť, v ktorej pohyb tanečníčok postupne vyvolával asociácie na módne móla a akcentoval ženskú ladnosť a krivky, bola mätúca. Estetika pohybu sa zrazu zmenila, bol viac dekoratívny. Záver preto nebol úplne jasný, akoby venovaný úplne iným témam – identite žien, povrchnosti. Odhliadnuc od toho, všetko dokopy bolo autentické, obsažné, úplné, no zároveň atomizované. Až som mala v istých chvíľach dojem, že tvorcovia nemajú nič vopred pripravené. Zdalo sa mi, že len s radosťou rozprávajú svoje príbehy tak trochu inak, v procese vývinu.
