Zuzana Andrejco FerusováEwald Palmetshofer najskôr písal prózy, poviedky. Rád ich prednášal, čítal na verejnosti, čo už je len krok od drámy, tvrdí v rozhovore v bulletine.
Lenže akej drámy? Málo konania, veľa rečnenia, posmešne by mohol utrúsiť nejaký neprajník. A postavy? Nie sú všetky jeho postavy až príliš škaredé, odpudivé, zákerné, zlé, alebo zas naopak veľmi poľutovaniahodné a úbohé?
Hamlet je mŕtvy v réžii S. Sprušanského je miestami pozoruhodná, miestami problematická inscenácia. Monológy sa režisérovi aj hercom darí vykresať hutne a čisto. Barbora Andrešičová pripomína Lisbeth Salander, ale len vonkajškovo, imidžom, možno ešte tým, ako sa pokúša vybiť svoj hnev pri boxe. Temperamentom je jej presný opak – jej emócie sú vypäté a lomcujú celým jej telom. Jakubovi Rybárikovi veríme jeho hnev, opovrhovanie, jeho iróniu aj rezignáciu. Darí sa mu dať hĺbku každej emócii a dôsledný je aj v briskných strihoch medzi nimi. No rozhodnutie, aby bola dvojica Bine a Oli stvárňovaná hyperbolizovane a miestami aj štylizovane, inscenácii skôr uškodilo. Výborná je vo svojom parte neznesiteľnej, krutej a nenávisťou prepchatej matky Daniela Kuffelová. Gýčová, len miestami aj komická alebo hravá hudobná stránka, ktorá je využívaná na predely, zbytočne vytŕča z celku a namiesto toho, aby podporila plynulosť, prehlušuje naše myšlienkové „dojazdy“, ktoré by sme ako diváci určite potrebovali na to, aby nám v nich doznelo videné a počuté.
Už na prvý pohľad inú stratégiu rozohral Braňo Holiček v inscenácii textu Faust je hladný. Ak sa v súvislosti s Palmetshoferovými textami spomína hudobná kvalita (o ktorej neviem, či má zmysel hovoriť, pokiaľ sa nejako extra netýka aj slovenského prekladu), variabilita a invencia, s akou pristupuje k textu Holiček, ju môžu do istej miery suplovať, alebo aspoň napodobňovať. Herci a herečky sa striedavo zhosťujú svojich partov, ako aj partov ďalších dvoch – v podstate najústrednejších – postáv, novodobých pendantov Fausta a Grétky. Tí v tejto hre ani nemajú vlastné meno (uvádzajú sa opisom, Paulov priateľ a Annina kolegyňa). Reč sa tu naozaj performuje – triešti sa na slová, prerušuje sa tým, že sa počas repliky menia v rámci jednej roly herci, rozkúskuje sa popevkami pesničiek (Vretienko, Modlitba lásky). Dekonštrukcia je zámerná, cielená a rôznorodá.
Text hry (Hamleta aj Fausta) je vo svojej podstate eliptický, nedokončený, niektoré repliky sú zámerne nejasné, nedopovedané, tok reči je rapsodický, náhle sa menia prehovory i postavy. Aj preto mu viac pristane, ak je cieľom, predmetom hereckej aj režisérskej práce (v časti Faust), ako keď je „len“ prostriedkom, pomocou ktorého herci majú simulovať realitu alebo nasvecovať príbeh (ako je to v Hamletovi).
Život je ťažký, svet je nehostinné miesto, človek je osamelý, slabý, zbabelý a bezmocný, rodina je zdrojom animozít, psychóz a neuróz, etcetera, und so weiter. Kam z toho von – divadelne? U Palmetshofera sa nedočkáme katarzie, pretože autor nedisponuje ničím, čo by vybalansovalo jeho krajne temný pohľad, poskytlo úľavu… Preto si režiséri (Vyrypajev by nebol rád!), či chcú, či nechcú, musia záver nejako dotvoriť, domyslieť sami a dotiahnuť tak k vlastnej spokojnosti nad dobre „zaokrúhleným“ javiskovým dielom. Sprušanského riešenie sa mi javí ako umelecky aj ideovo adekvátnejšie a svojím spôsobom aj divadelne originálne: „predrazí“ predposlednú scénu tak, že už počas nej si na javisku nastavuje východiska poslednej – úplne priznaným a odcudzeným naaranžovaním si meravého výjavu – zátišia mŕtvej rodiny. Je to umelecky pôsobivé a premyslené gesto, ktoré má potenciál dielo v závere vygradovať a dosiahnuť v divákovi očisťujúci účinok. Naopak, konštantne umelecky vyrovnaný Holičkov kus sa preborí o niekoľko poschodí nižšie vo chvíli, keď na javisko vtrhne karnevalová bujarosť . A tá je prekvapivo „prestrelená“ a necitlivá na mieste, kde si mrazivý záver Faustovho príbehu žiadal dopriať nám mĺkvy priestor aspoň na jemné, empatické vydýchnutie.
