Ako vyzerá peklo 21. storočia?

Inscenácia umeleckého zoskupenia Š.E.M. s príznačným názvom Inferno:21 spracúva tematiku pekla, ktoré má v 21. storočí stále negatívne, ale predsa odlišné konotácie než v minulosti. Na rozdiel od Sartrovho výroku nám však tvorcovia na čele s režisérkou Veronikou Trokšiarovou ukazujú, že peklom môžeme byť pre seba aj my sami. Inscenáciou nás sprevádza trojica postáv podobne ako v spomínanej Sartrovej hre, v tomto prípade však postavy medzi sebou takmer neinteragujú – sú zosobnením univerzálnej ľudskej duše, pre ktorú je dnes veľmi náročné nadviazať vzťahy s ostatnými.

Traja herci (Michaela Dzamková, Ľuboš Janák, René Sorád) sú uväznení v stiesnenom, ponurom priestore. Neustále prítmie doplnené o tajomnú hudbu nepretržite buduje desivú atmosféru akéhosi abstraktného, mýtického poloskutočna. Úvodné vzlyky a vyrozprávanie trápení v podaní herečky Michaely Dzamkovej, ukrytej do objektu pripomínajúceho zvláštneho guľatého tvora s výraznými modrými očami, viackrát prerušuje vyrovnané pritakávanie (v kontraste k jej emocionálnemu rozrušeniu) a opakovanie otázky: „Ale čo to podľa vás znamená?“ – v podaní Reného Soráda. Takýto dialóg nápadne pripomína sedenie u psychológa. Herečka navyše vzápätí z nadrozmernej bábky vychádza, akoby sa snažila naplno odhaliť svoje vnútro. Stávame sa tak svedkami zhmotnenia vnútorného sveta človeka – jeho bolesti a trápenia. Motív celej inscenácie je výrazne abstraktný, predstavenie sa tak pred nami postupne rozprestiera ako akási neurčitá maľba vytvorená z mnohých vrstiev zdanlivo náhodne nanesenej farby. V skutočnosti však v domnelom chaose nachádzame určitý poriadok a zmysel.

V inscenácii absentuje skutočný dej, viac než na konkrétne konanie sa tak sústredíme okrem slovných výpovedí na výtvarnosť, ktorá je spolu s výraznou muzikalitou najvýraznejším prvkom. Hudba v podaní Viktora Válkyho, ktorý je (takmer) po celý čas prítomný na scéne, neustále dopĺňa predstavenie. Na jednej strane buduje ponurú atmosféru a napätie – tajomná, hororová, miestami až nepríjemná hudba v nás vzbudzuje nepokoj, na druhej strane určuje tempo a rytmus celého diania. Dominantou takmer prázdnej scény je doska s výrezom v strede, ktorý obklopuje biely a čierny prstenec. Objekt pripomína Danteho kruhy pekla, ale aj oko, keďže sa s týmto symbolom pracuje na viacerých miestach v podobe rôznych rekvizít. Táto zadná dekorácia nám navyše môže pripomínať aj čiernu dieru, ktorá pohltí každého podobne ako výčitky, vyhrážky a „rady do života“, ktoré počas predstavenia zaznejú v pozadí. Frázy ako „Usmej sa!“, „Našla si si už kamaráta?“, „Ty si aký chudý!“ či „Kým bývaš pod mojou strechou…“ odzrkadľujú všetko to, čo si dennodenne od druhých vypočujeme. Sú to očakávania iných, ktoré nedokážeme alebo ani nechceme naplniť.

Spolu s ostatnými zložkami treba oceniť jedinečnú prácu s pohybom. Postavy počas predstavenia často vyzerajú, akoby sa len učili používať svoje telo – v neistých krokoch pôsobia, akoby sa učili kráčať a akoby len s veľkou námahou nachádzali potrebnú rovnováhu. Aj v našich každodenných životoch sa stále len učíme. Snažíme sa začleniť do spoločnosti, ale často tápeme v zložitom svete – podobne ako herci, keď neskôr na podlahe so zaviazanými očami hľadajú okuliare. Na nich opäť pozorujeme symbol modrého oka proroka, ktoré nás má ochrániť pred zlými vplyvmi druhých. Ani obrneným týmto talizmanom sa nám však nedarí nadväzovať vzťahy a byť šťastní. Postavy tak len márne hľadajú v strnulých pohyboch a neprirodzených pózach samých seba a ešte ťažšie nadväzujú medzi sebou kontakt – ten pozorujeme len v ich nesmelých pohľadoch a snahe usporiadať sa do spoločnej skupinovej pózy.

Dielo pracuje aj s postupmi bábkového divadla a najvýraznejšími spomedzi využitých rekvizít sú ľudské nohy. Herci si ich medzi sebou postupne posúvajú, akoby v rôznych častiach inscenácie patrili k inému telu. Môžeme to chápať tak, že viac než na ich osobné individuality by sme sa mali zamerať na výpoveď človeka všeobecne, na univerzálny obraz ľudského vnútra, ktorý inscenácia ponúka. Nohy sa tak stávajú tým, čo troch hercov spája, a zároveň výborne fungujú na ilustráciu pekla – veľmi realisticky spracované ľudské dolné končatiny vo farebných tónoch skutočnej kože dopĺňajú desivú a nepríjemnú atmosféru. Vzbudzujú strach, nechuť, nepokoj. Podobný účinok na nás majú aj kostýmy Michaely Zajačkovej: béžové jednoduché oblečenie vyzerá obnosene a zničene, hnedočervené fľaky ako od zaschnutej krvi upriamujú pozornosť na rany, ktoré nachádzame nielen na tele, ale aj na duši. Neskôr sa herci obliekajú ešte do tylových sukní, ktoré však vyzerajú len ako roztrhané zvyšky pôvodného krásneho oblečenia.

S veľmi podobnou atmosférou pracovalo divadelné zoskupenie už pri ich staršej inscenácii Lesom. Mohli by sme teda povedať, že v umeleckej tvorbe tohto kolektívu pozorujeme istý tajuplný až hororový rukopis, ktorý je im vlastný. Precízne vybudovaná atmosféra tak v obidvoch prípadoch vzbudzuje neistotu, nepokoj, strach. Na rozdiel od imerznej inscenácie Lesom sme v tomto prípade len pasívnymi svedkami abstraktného diela či prazvláštneho koncertu, ktorý sa pred nami odohráva. Podobnosť v atmosfére podčiarkuje aj voľba kostýmov. Obidve inscenácie určené pre dospelých spája voľba kriedovobieleho líčenia tváre, ako aj často mĺkve a strohé výrazy hercov, ktoré ladia k ich mŕtvolnému či bezduchému pohybu. Prostredníctvom inscenácie Lesom tvorcovia tematizujú strach, pričom sa zameriavajú najmä na ten vlastný. Nachádzajú jeho pôvod v detstve a cez desivé výjavy inšpirované jednotlivými známymi rozprávkami sa s ním snažia vyrovnať.

Inscenácie spája tiež adresovanie vážnych tém dospelému publiku. Po téme strachu tvorcovia siahli po nemenej závažnej, rovnako obšírnej a abstraktnej téme pekla. Napriek tomu, že sa v Inferne:21 snažia pretlmočiť súčasný stav človeka a jeho ťažkostí vo všeobecnosti, aj do tohto diela veľkou mierou vložili samých seba. Ich autentické výpovede sú tlmočené najmä cez záverečný koncert, ktorým celé pomalé tempo prevažne statickej inscenácie bez konkrétneho deja vrcholí. Herci do textov piesní vkladajú vlastné frustrácie, výčitky, ktoré počúvajú od okolia, a očakávania, ktoré majú podľa druhých splniť. Táto téma sa zrkadlí už v Sartrových myšlienkach: naše bytie je neoddeliteľne späté s vedomím druhých ľudí, sme neustále hodnotení, posudzovaní a definovaní inými. To, ako nás vidia ostatní, teda do veľkej miery ovplyvňuje naše sebavedomie a identitu. Tvorcovia nám tak ukazujú nepokoj, bolesť, trápenie, ktoré každodenne zažívame. Otázkou len ostáva, ako sa z tohto pekla súčasného sveta dostať. Inscenácia sa totiž po troch záverečných originálnych piesňach ukončuje akosi prirýchlo. Akoby nestihli odznieť (alebo len doznieť?) všetky myšlienky. Možno nám však tvorcovia len nechávajú priestor, aby sme sa nad všetkým tým, čo bolo ukázané a vypovedané, zamysleli ešte po predstavení. Aby jeho účinok doznel v každom z nás. V súčasnosti sa totiž často ocitáme uväznení v našom bolestivom vnútri, ale cestu z nekonečného utrpenia dokážeme nájsť jedine my sami.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová