Lucia LejkováUzavreli sme sezónu Anny Frankovej. Tak ako viaceré (nielen divadelne orientované) periodiká, aj hlavný program festivalu Dotyky a spojenia 2017 logicky odrážal tento fenomén. Minimaratón javiskových adaptácií Denníka Anny Frankovej si v Martine užili asi najmä divadelne odolnejší diváci. Predsa len sledovať neľahké osudy, ktoré dielo opisuje trikrát v priebehu dvoch dní, nemusí byť pre každého. Festival, ktorý predstavuje špecifický vesmír, si však tento „luxus“ môže dovoliť. A je dobré, že tak aj jeho organizátori urobili.
Jednoducho Anna
Trojica inscenácií priniesla aj tri pozoruhodné herecké výkony – od nespútanej Anny Lucie Korenej, cez sympatickú Annu „troublemakerku“ Dominiky Výrostek Misárovej, po krehkú hĺbavú dievčinu v podaní Tatiany Pauhofovej. Jednoznačne spomedzi nich vytŕčala Lucia Korená v inscenácii nitrianskeho Nového divadla, ktorá dokázala vystihnúť všetečnú, nekonečne utáranú, ale aj váhavú, krehkú, múdru a sympaticky neohrabanú násťročnú Annu s odzbrojujúcou autenticitou. Korenej výkon aj výkon jej jediného hereckého partnera Ivana Martinku spolu s režijným videním Šimona Spišáka z Denníka Anny Frankovej celkom prekvapivo dolujú veľkú dávku humoru. O to intenzívnejšie účinkujú momenty precitnutia. Celý čas totiž sledujeme (prevažne vtipné) rozprávanie dievčaťa, ktorému však ide v každej zo zobrazovaných chvíľ o život. A o to nekompromisnejší sa zdá byť tiež ostrý strih v závere, v ktorom sa Annine zápisky náhle minú.
Lebo máločo sa udeje z večera do rána
Poradie, v akom festival inscenácie uviedol, suplovalo postupné rozkrývanie celkovej šírky predlohy. Začínali sme intímnym svetom Anny, do ktorého prenikajú vonkajšie vplyvy a takmer všetky ostatné postavy (vynímajúc učiteľa, otca, Petra a Miep) iba v podobe náznaku. Divadlo Jozefa Gregora Tajovského predstavilo hrdinku v prostredí jej príbuzných a obyvateľov úkrytu. Hosťujúca režisérka Júlia Rázusová transformovala zápisky mladého dievčaťa do dialógov, ktorými sa pokúsila pripodobniť celkový obraz života ukrývajúcich sa. Načrtla ich vzájomné vzťahy, odosobnila sa od jednostranného pohľadu denníkových zápiskov, chápala Annu aj ostatných. Zároveň zasadila udalosti do širšieho rámca. Úderný skratkovitý obraz predstavujúci voľby demonštruje, že spoločenská situácia, ktorú Anna zažívala, sa nevyhrotila z večera do rána. Rázusová tak hneď od začiatku veľmi nápadito dvíha varovný prst. Od tohto bodu zároveň burcuje ansámbel zvolenského divadla k výnimočne vyrovnaným a koncentrovaným hereckým výkonom.
Annin danse macabre
Scénické „rozprávanie“ Anninho príbehu v Martine ukončila inscenácia, ktorá kombinuje slovo s tancom. Štátne divadlo Košice dokončilo aj spomínané odkrývanie príbehu – do Anninho sveta v úkryte tu napokon vstupujú aj príslušníci SS.
Priznávam, nie som naslovovzatá odborníčka na tanec, no kým predošlé dve diela mali jednoznačne prevahu kvalít, košická inscenácia bola pre mňa ambivalentným zážitkom. Na jednej strane oceňujem jednotlivé scénické nápady – Annin denník suplujúci vytúženú priateľku, ktorý zosobňuje tanečníčka v károvanom kostýme; výstižnú metaforu neustále sa zmenšujúceho priestoru, v ktorom stiesnenosť jeho obyvateľov a „hustnutie“ atmosféry nie je iba pocitové; ako aj s tým súvisiaca choreografia pripomínajúca hmyzie hmýrenie ukrývajúcich sa ľudí, alebo moment odhalenia úkrytu. Zároveň sa ale neviem zbaviť dojmu prehnanej doslovnosti celkovej inscenácie a miestami príklonu k nadmernému pátosu. Za najdiskutabilnejší v tomto duchu považujem záver, v ktorom režisér a choreograf Ondrej Šoth nenechal mrazivý moment odhalenia iba odznieť, ale na jeho základe domyslel obrazy zatýkania, týrania, odvlečenia, aj samotného vraždenia skupinky ukrývajúcich sa.
Koncipovanie záveru javiskového spracovania denníka je jednou zo samostatných otázok z kategórie „ako pristupovať k predlohe“. Zápisky totiž končia stroho – po poslednom zázname už nemá čo nasledovať. Bolo preto zaujímavé sledovať tri rozdielne prístupy. Režisér Šimon Spišák zvolil formu neutrálneho informovania, prerozprávania osudov jednotlivých obyvateľov úkrytu po jeho odhalení, prepožičal si spomínanú strohosť záveru samotného denníka. V denníku skutočne nenasledovalo nič viac, nemalo čo. Režisérka Júlia Rázusová premýšľala podobne, no slová zamenila za javiskovú akciu. Vytvorila epilóg Anninho otca Otta Franka, ktorý sa divákom z hľadiska prihovára ako tým preživším. Napokon všetci sme v istom zmysle „dedičmi“ týchto udalostí. Iba režisér Ondrej Šoth šiel v tomto ohľade v protismere a po vyobrazení fyzického násilia, strachu a beznádeje ešte do záverečného obrazu vložil Annine posledné slová ako posolstvo.
Anna dnes? A pre koho?
V tejto chvíli už netreba zvlášť analyzovať ako a prečo sa dielo na javiskách slovenských divadiel objavilo v poslednej sezóne hneď tri razy. Na viacerých miestach to za mňa urobili iní, medzi nimi aj účastníci festivalových diskusií. Počas nich zaznela aj potešujúca pochybnosť nad rigidným kategorizovaním týchto inscenácií ako diel jednoznačne venovaných iba onej „nepoučiteľnej“ mládeži.
