Zuzana GalkováToto rozhodnutie otriaslo viacerými – v prvom rade riaditeľom festivalu Matejom Moškom a následne všetkými, ktorým musel túto správu zvestovať. Prečo? Nuž preto, lebo sme si zvykli, že konštanty nie sú premenné. Takže v tej kultúrnej sfére sa vlastne zatriaslo aj matematickým konceptom. Žatva sa teda z augusta presunula na polovicu októbra. Crocsy a batikované tričká sme vymenili za jesenné kabáty a slušivé šáliky. A tí plnoletí si nedávali rum s kolou vo festivalovom stane, ale pekne do čaju v Barmuseu.
Tento ročník bol špecifický aj skutočnosťou, že sa v uplynulej sezóne nekonali celoštátne postupové prehliadky Belopotockého Mikuláš a FEDIM, na základe ktorých sa tvorí výber pre Scénickú žatvu ako vrcholnú prehliadku neprofesionálneho divadla. Dramaturgia 99. ročníka by sa dala zhrnúť pragmatickým: „Prišli tí, čo vytrvali.“ Pandémia ochromila celý kultúrny svet a výrazne aj neprofesionálne divadlo. A tak v obmedzeniach, ktoré súviseli s viacnásobným lockdownom a oklieštením kultúrneho života, mali súbory už aj tak komplikovanú situáciu ešte náročnejšiu. Priviesť na svet inscenáciu je v podmienkach ochotníckeho divadla, ktoré sa snaží zosúladiť pracovné a rodinné rozvrhy členov súboru, vždy logisticky náročné a predstavuje to tvorivú výzvu. Za súčasných okolností je naštudovanie inscenácie a jej udržanie pri živote takmer sizyfovskou úlohou. Predjubilejný, 99. ročník Scénickej žatvy je tak pre mňa ukážkou nezvyčajnej tvorivej neochvejnosti.
Je pochopiteľné, že tohtoročný festivalový výber priniesol výraznejšie kvalitatívne odchýlky ako iné sezóny. Divadlo je predsa vždy aj správou o dobe, ktorú žijeme, a aj toto je do istej miery výsledok vonkajších činiteľov. Pokiaľ ide o tematické spektrum, dobrou správou je, že bolo mimoriadne pestré. Mládežnícke súbory už akoby spravidla reflektovali celospoločenské témy o niečo nástojčivejšie a snažili sa nastaviť nám i sebe zrkadlo pomerne nekompromisne. Detský divadelný súbor Jednosmerka z Nitry vo svojej inscenácii Nevypočutí otvára pálčivú tému potreby zdieľať svoje trápenie s niekým, kto nás skutočne vypočuje a nástojčivo pripomína, aké dôsledky môže mať fakt, že mnohí ľudia sa so svojimi traumami nemajú komu zveriť. Limitom inscenácie sa však stáva jej snaha vypovedať na krátkej ploche čo najviac. To má za následok, že sa v jednotlivých príbehoch divák po čase začne ťažšie orientovať. Zaujímavým momentom prehliadky bola možnosť vidieť tých istých protagonistov – tentoraz ako členov súboru DRIM, pod vedením Marice Šiškovej. Aj v tomto prípade išlo o autorskú inscenáciu, pracovala však s motívmi z knihy Helge Torvund Vivaldi. Inscenácia s názvom Ja som Tyra rozpráva príbeh šikanovanej Tyry, uzavretého dievčatka, ktoré nevie komunikovať s okolím. Zákonitosti školského dvora inscenácia nezjednodušuje a nebagatelizuje. Práve naopak, vidíme detský svet ako komplexnú sústavu komplikovaných vzťahov. Nemenej sugestívnym zážitkom bola aj inscenácia domáceho martinského súboru Elenky z Mudroňky, ktorá ponúkla dokumentárno-umelecký medailón o živote Eleny Maróthy-Šoltésovej. Režisérke inscenácie Pavle Musilovej sa podarilo citlivo, no s nadhľadom budovať sugestívne obrazy zo života predstaviteľky slovenskej inteligencie z konca 19. storočia. Hoci táto téma sa zvlášť dnešnému mladému divákovi môže javiť pomerne odťažitá, Elenkám z Mudroňky sa ju podarilo komunikovať súčasným, zrozumiteľným a divadelne pútavým jazykom.
Kým v divadle mladých sme sa stretli výhradne s autorskými inscenáciami, divadlo dospelých bolo v ohľade vo vzťahu k textu rozmanitejšie. Medzi inscenáciami, ktoré sa tento rok predstavili, sa ocitol dramaturgicky objavný text (preklad hry súčasného japonského dramatika), úpravy slovenskej klasiky – Tajovského Matka aj Matka od Barča-Ivana –, ale aj autorský text Jozefa Jenča Pisočok. Revízii podrobili ochotníci aj Molièra. Rovnako pestré ako tematické spektrum boli v kategórii divadla dospelých aj inscenačné prístupy k vybraným textom.
Divadlo G Trebišov sa neuspokojilo len so skutočnosťou, že prináša na javisko dramaturgický objav – japonského dramatika (Becujaku Minoru) a jeho text Kengura, ale výrazne ambiciózny prístup (zvlášť v porovnaní s minulými sezónami) možno pozorovať aj v samotnej réžii a s tým súvisiacej hereckej práci.
V kontraste s ťaživou koncentrovanou absurdnou drámou z Trebišova bol Molièrov Lakomec Divadla „A“ a Divadla Shanti z Prievidze. Režisér Peter Palik text podrobil nemilosrdnej úprave a výsledkom je v pozitívnom zmysle slova kvalitný a výborne remeselne zvládnutý divadelný pop. Vznikla tak až burleskná inscenácia, ktorá je divácky atraktívna a komunikatívna aj smerom k mladšiemu publiku, no darí sa jej umne a s gráciou balansovať na hranici diváckeho vkusu.
Líniu klasických inscenačných postupov s len menšími dramaturgickými zásahmi predstavovali súbory ŠAPO Ploštín a DS Divosud z Rimavskej Soboty. Osobitnou kategóriou bola pôvodná autorská inscenácia Divadla Kľud Kladzany. Konverzačnú komédiu Pisočok, ako je už pre Jozefa Jenča príznačné, napísal vo východniarskom dialekte.
Okrajový dotyk s bábkovým divadlom nám na malú chvíľu sprostredkovali Potulné dividlo J + T (Juraj Haviar a Tomáš Pohorelec) s textom Legenda (Jánošíkowa?). Inscenácia je veľmi dobre zvládnutým jarmočným divadlom. Divácky vďačné, ale nie lacno ľúbivé. Nepredstiera žiadne zásadné umelecké ambície. To, čo od začiatku ponúka, je kvalitne zvládnuté remeslo a inteligentný humor. A navyše prináša príbeh o tom, ako hrdina z ľudu „vydrbe“ so systémom – a čo si budeme klamať, to my, Slováci, máme veľmi radi…
Nuž, 99. ročník Scénickej žatvy nás prinútil vystúpiť z komfortnej zóny. Pripomenul nám, že život je séria nekončiacich zmien a prekvapení. Divadelná úroda sa tohto roku nežala kombajnom, ale len zbierala do kýblika ako na zemiakovej brigáde. Na druhej strane nám ukázala, že svet ochotníckeho divadla je prispôsobivý a to je z hľadiska evolúcie dobrá správa. Lebo prežijú len tí, čo sa zvládnu adaptovať. Žatva ukázala, že dokáže byť obojživelníkom – či v tričku, alebo v kabáte, divadlo žije. A to je tiež tak trochu istota, nie?
