Text vznikol ako výstup workshopu Píš ako tancujú (Kiosk 2018).
Výstup neprešiel kompletnou redakciou.
Festival Kiosk od svojho založenia v roku 2008 používal niekoľko podtitulov snažiacich vystihnúť jeho ústrednú filozofiu. Od letného divadelného tábora, festivalu nezávislého a neskôr odvážneho divadla sa dostal k novému slovenskému divadlu a tancu s dôrazom na nového diváka. Túžba po novosti sa odzrkadlila aj v označení jedenásteho ročníka číslom 1, čím organizátori chceli zdôrazniť novú epochu a ďalšie hľadanie impulzov pre budúce ročníky. Aj keď je prezentácia prekračovania hraníc a manifestačné hlásanie novotín jedným z najhorších (resp. najtrúfalejších) klišé súčasného umeleckého diskurzu, organizátori Kiosku mali tento rok ambíciu vytvoriť premyslený dramaturgický koncept, ktorý by bol prítomný ako v témach, tak i vo forme jednotlivých predstavení – proces. Obrátili tak pozornosť z výsledných (a často pásových) produkcií na proces ich tvorby. Tým poukázali na súčasnú masovú produktivitu, ktorá neminula ani umenie (upätosť na ponuke/dopyte, vyliatie umenia do tabuliek…) a ktorá sa obmedzila na informáciu reklamného charakteru, respektíve oznamu pred a po produkcii. Je nutné si však položiť otázku, či sa pri hľadaní „iného slovenského divadla a tanca“ nestratilo čosi v preklade. Pôjdem postupne.
Procesuálnosť a experimentovanie vyznievali zväčša rozporuplne a asi by bolo násilné tvrdiť, že všetky predstavenia nejakým spôsobom s týmito atribútmi pracovali, či už ako so štruktúrnym princípom, alebo aspoň tematicky. Pritom work in progress nemusí byť nutne tragédiou a môže ponúkať dialóg formy a obsahu diela. Niektorým tvorcom slúžil ako vďačný nástroj oslobodenia od totality lineárnych naratívov (Sólo nielen pre jedno telo, The Touch of the Open), inokedy pôsobil ako konceptuálna správa o strate spoločnosti a jeho túžbe po jej znovunájdení formou workshopu (PLI). Po zhliadnutom ročníku však naberám na presvedčení, že niekoľko predstavení uviazlo skôr v rokoch deväťdesiatych, či už esteticky v recyklovaní výrazových prostriedkov alebo filozoficky v koncepte „konca dejín“ a bezvýchodiskovom videní skutočností. Preto považujem hlásané nóvum zväčša za prehnané.
Zaujala ma však opakujúca sa túžba po „novej vízii dobra“. Niektorí tvorcovia priniesli témy a ich interpretácie, v ktorých sa pokúšajú súčasný pesimizmus, skepsu a dobrovoľnú pasivitu prekročiť. Nereflektovali len aktuálny stav spoločnosti, ale v umeleckej nadstavbe prinášali aj jeho možné riešenie (Z / ONES, Hra na budúcnosť _ SF (Subjective Future). Kto by sa toto odvážil spochybňovať? Egalitárstvo, sloboda, dobro predsa znejú mimoriadne sympaticky a nanajvýš dôležito. A hoci tieto dve produkcie z procesuálnosti vybočovali a viac pôsobili ako hotové diela, ich myšlienkový odkaz sa prikláňal k potrebe spoločenskej zmeny, vývoja, procesu k lepšiemu. Lenže takzvaná kioská intelektuálna „kaviareň“ má problém. Diváka! Je vari slovenská nezávislá umelecká a divácka komunita tak malá, že vídam tých istých ľudí každé predstavenie, každý festival, každé umelecké podujatie, alebo ide skôr o malý oplotený dom v podpore spriateľených umelcov a kritikov? Sami o sebe hodnoty rovnosti nevyznievajú pozérsky, ale bez (seba)reflexie ku pozérstvu ľahko smerujú. A tie, ktoré majú k dispozícii profesionálny umelecký aparát, prezentujú sa na plagátoch a sociálnych sieťach metódou otvorených rúk a zároveň pózujú v uzavretom areáli pre hŕstku vyvolených, sú v podobnom pokušení dvojnásobne (a to mal festival na siedmom ročníku ústrednú tému sebareflexia !). Ak si už festival dal za cieľ vytvoriť vzťah k adresátovi a pokúša sa ho emancipovať a konfrontovať sa s ním (minulý ročník sa niesol v znamení hľadania nového diváka), tak prečo to skúša na overenej vzorke kolegov či skalných spriaznencov umenia? Takéto hľadanie „dobra“ vyznieva skôr ako obľúbená nálepka píaristov zajisťujúcich návštevnosť aspoň svojich kolegov či ako vďačná súčasť marketingu, sebaoslavy a sebapotvrdenia – máme sa tak dobre, že môžeme myslieť na druhých a sme tak dobrí, že to robíme. Lenže „tí druhí“ ani len poriadne nevedia, že sa v ich meste niečo koná a de facto ich ani nikto nepozýva.
Festival Kiosk vstúpil do novej dekády svojej existencie, no podľa môjho názoru prežíva krízu osvetového modelu, respektíve jeho ideologicky deformovanej inštitucionality a narastajúceho elitárstva. Na jednej strane sa na festivale vždy nakumuluje špička slovenskej i zahraničnej scény, z čoho má každý kritik a tvorca radosť, no samotná filozofia „pozývania autorov a divákov s odvahou hľadať, byť autentickí, pravdiví, autorskí a aktuálni“ ostala skôr na úrovni autorov. Dúfam, že pri hľadaní „nových“ a lepších vízií za horizontmi roztrieštenej reality dneška, nebudú „nové“ stratégie vyvíjať len kolegovia a úzka skupina, ale že sa na tomto nomádskom pohybe začneme konečne účastniť všetci – kritici, tvorcovia, lajci. To by bolo podľa môjho názoru skutočné nóvum na slovenskej festivalovej scéne.
Projekt workshopov Píš ako tancujú z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
